V tom jej začalo hučať v hlave a znovu sa ozýval šepot. Nerozumela síce významu tých slov čo jej nedali spať, ale teraz v nich cítila akúsi naliehavosť. Má mu to povedať? Má mu povedať, že bola u Istarildy chvíľu predtým ako ju niekto brutálne zavraždil?
,,Pozrite, viem že ste teraz tak trochu v šoku, ale musíte si uvedomiť, že ten kto sedel v tom aute, to myslel sakra vážne. Takže sa dá predpokladať, že svoj pokus zopakuje..“
,,Čo tým chcete povedať? Čo mám podľa vás teraz asi robiť? Nasťahovať sa na policajnú stanicu?!“
,,Noo, musím uznať, že by som nebol proti. Ale to by sa dalo dosť ťažko zrealizovať. Takže si preberme fakty- čím skôr, tým lepšie. Ten, kto sa vás pokúsil zabiť, vedel, kde v tom čase budete. Komu ste povedali, že práve dnes pôjdete podpisovať zápisnicu?“
Alilea zbledla a tvárila sa, že sústredene premýšľa. V hlave mala absolútne prázdno a nevedela na nič konkrétne prísť. Myšlienky okolo nej poletovali takým tempom, že nič z nich nevedela rozpoznať a nechápala, kam smerujú. Aby trošku pomohla mozgovým bunkám, začala si nervózne prstami šúchať spánky v snahe koncentrovať svoje spomienky.
,,Moji rodičia. Sylvia. Ja. Vy. Neviem, to je také- no proste nepamätám si všetko čo komu hovorím. Doteraz som nemala dôvod niečo také si všímať.“
,,Kto je tá Sylvia?“
,,Hádam si nemyslíte...? Nie, to neprichádza do úvahy, v žiadnom prípade! Poznáme sa od svojich dvanástich rokov, a máme veľmi úprimný vzťah. Mám ju rada ako sestru,“ dodala na Michaelov zmätený pohľad, ktorý svedčil o jeho chápaní slova vzťah.
,,Dobre, poďme na to inak. Skúsim vám vymenovať najčastejšie motívy.. no motívy- vrážd. Viem, znie to hrozne, ale musíme urýchlene na niečo prísť.“
,,Fajn, som pripravená,“ Alilea sa tvárila odhodlane, ale hlas sa jej triasol.
,,Takže, ak vás niečo napadne, dajte mi vedieť. Ste vydatá alebo rozvedená?“
,,Nie.“
,,Máte stáleho priateľa? Neodmietla ste v poslednom období nejakého vytrvalého nápadníka?“
,,Tie otázky mi pripadajú dosť osobné. Je to naozaj nutné?“ spýtala sa rozčúleným hlasom.
,,Nepýtam sa vás nič neobvyklé. Snažím sa vám zachrániť kožu, tak skúste spolupracovať, ok? Áno alebo nie?“
,,Odpoveď je nie. Chcete vedieť aj veľkosť mojej podprsenky? Mohlo by to byť užitočné.“ Zatvárila sa kyslo, na čo sa Michael začervenal a prudko sa postavil.
,,Ak je vám moja osoba nepríjemná, môžeme to vyriešiť inak- pošlem vám kolegu,“ pokúsil sa o chladný tón.
,,Nie, prepáčte mi to. Ja len- len sa nedokážem zmieriť s predstavou, že ma niekto chce zabiť. A čo je horšie, vaše otázky naznačujú, že by to mohol byť niekto koho dobre poznám.“ Pri tom pomyslení ju zamrazilo.
Michael sa naoko neochotne znovu posadil a pokračoval.
,,Čo vaša práca? Nedostali ste v poslednom čase povýšenie, na ktoré si robil zálusk niekto iný?“
,,Obávam sa, že ste vedľa,“ povedala a snažila sa potlačiť smiech.
,,Je vám niečo smiešne?“ spýtal sa podráždene.
,,Viete, v mojej práci sa nestretávam so zarytými kariéristami... Ja mám totiž malú dieľňu na výrobu prírodných mydiel, kde väčšinou pracujem sama. Občas mi prídu pomôcť deti z detského domova, ale myslím že tie sú mimo podozrenia,“ usmiala sa tým najnežnejším úsmevom aký kedy videl.. Musela mať svoju prácu veľmi rada.
,,Ach, to som nevedel.. Ja, neviem prečo, ale pripadali ste mi ako úspešná manažérka, prípadne právnička. Mydlá by ma zrejme nenapadli.“ Priznal sa s ospravedlňujícim úsmevom.
Alilea si len ťažko vzdychla, s týmto mylným predpokladom sa stretávala často, najmä u otcových „solídnych“ priateľov, ktorý rovnako ako jej rodičia predpokladali, že kráča v otcových šľapajách..Je pravda, že je hanebné zavádzať vlastných rodičov, ale bolo to oveľa jednoduchšie.. jednoduchšie ako priznať, že už pol roka sedí v jej kancelárii niekto cudzí.
,,Neviem síce o čom ste práve snívali s otvorenými očami, ale ocenil by som, keby ste sa mi ešte chvíľu venovali..“
,,Iste.“
,,Takže sme vylúčili vraždu z vášne aj závisť z úspechu. Čo vaši susedia? Ako s nimi vychádzate? Nevšimli ste si v posledných dňoch niečo mimoriadne? Pomohlo by mi, keby som vedel toľko čo vy.“
Alilea rýchlo sklopila oči, v mysli sa jej opäť vynorila spomienka na Istarildu.
,,Fajn, je tu niečo.. Je tu niečo, čo mi naznačilo, aby som si na seba dávala pozor.“
Michael sa naklonil bližšie k nej, všetky svaly na tvári sa mu napli a mala pocit, že zrejme ani nedýcha.
,,Moja mama ma opustila tesne po mojom narodení. Mám dôvod domnievať sa, že ju môj.. teda, že tak urobila preto, aby ma chránila.“
,,Slečna, asi zabúdate, že ja som povolaním policajt. A práve teraz mám pocit že ste mi niečo zamlčali. Niečo podstatné.“
Alilea sa chvela na celom tele a znova sa začal ozývať šepot. Niečo, niečo jej bránilo mu povedať o Istarilde.
,,Prepáčte, som veľmi unavená. Potrebujem si pospať. Mohli by sme v našom rozhovore pokračovať neskôr, prosím?“
Teraz si bol už celkom istý, že niečo mu zámerne zatajuje a to sa mu vôbec nepáčilo.
Tá ženská snáď aj vie, kto bol v tom aute. Vôbec by som sa nečudoval. Nahlas ale súhlasil, aby si dali pauzu.
,,Keď sa zobudíte, zakričte na mňa. Budem na chodbe.“
,,To ste taký nedočkavý?“ pokúsila sa o žart.
,,Nie, ostanem tu preto, aby som vás postrážil,“ oznámil sucho a vyšiel z miestnosti. Alilea zdesene pozerala na dvere, ktoré sa za ním zavreli. Náhle jej došla celá situácia..
V prvom momente chcela na neho zakričať, nech sa vráti, bála sa ostať sama. Vzápätí si to rozmyslela: Michael pri nej = nové otázky. Veď je hneď za dverami, stačí zakričať. Pozrela sa na okno, ale to bolo zamrežované, odtaľto nebezpečenstvo nehrozilo. Zošuchla sa na posteli nižšie a prikrývku si pritiahla až po bradu a vystrašene pozerala dookola. Jednotvárnosť toho, čo videla, ju začala uspávať. Pomaly jej klipkali oči až nakoniec celkom zaspala.
Je taká nádherná. Keď spí, vyzerá ako dieťa. Naozaj, takýmto hlbokým spánkom môžu spať len malé, nevinné deti, ktoré ešte netušia, čo je zač tento skazený svet. Belostné hrdlo vyčnievalo spod prikrývky. Mal chuť sa ho dotknúť. Stál pri posteli nehybne, takmer ani nedýchal. Hlavne sa do nej nesmie zamilovať- potom by bolo všetko zložitejšie. Potichu vyšiel z miestnosti, lebo zacítil ako mu vo vrecku vibruje mobil.
,,Áno? Áno šéfe, všetko podľa plánu. Rozumiem. Do večera to zariadim.“ Vypol mobil a poobzeral sa po chodbe. Nikde nikto.
Alilea sa prudko posadila na posteli a s veľkou námahou otvorila oči. Nikto tam nebol- a predsa, ten pocit! To bude z tých nervov, niečo sa jej snívalo. Dala by si kávu s mliekom...mm. Zvláštne, keď bola bolá, nechápala dospelých ako môžu piť niečo také odporne horké- bola presvedčená, že ona kávu piť nebude. Začalo sa to na strednej: prebdeté noci a nedostatok energie..
,,Dobré ráno, pospali ste si?“ vošiel do miestnosti Michael.
,,Áno, aj keď som sa zobudila zo strachu. Myslíte že sa budem budiť každú noc? Nemala by som si namontovať nejaký poplašný systém?“
,,Pravdaže, ak chcete, môžem vám odporučiť jedného výrobcu bezpečnostných zariadení. Ale to všetko by nebolo potrebné, ak by ste mi povedali všetko čo viete a chytili by sme toho vraha skôr ako sa vrahom stane. Čo vy na to?“
Alilea sklopila oči a nervózne žmolila prikrývku.
,,Dobré ráno, počul som, že ste si trochu pospali. Mám pre vás dobrú správu, slečna:“
,,Pán doktor, kedy ma pustíte?“
,,Veď vám vravím, že mám dobrú správu. Podpíšete mi tento papier a môžete sa presunúť do domácej starostlivosti. A nie aby ste šoférovali! Nechcete predsa navštevovať túto nemocnicu častejšie ako musíte, však?“ spýtal sa s úsmevom.
,,Nebojte sa, najmem si šoféra,“ prisľúbila Alilea a naradostene si začala baliť neskromný obsah kabelky.
,,Tak teda dovidenia.“
,,Dovidenia pán doktor.“
,,Ehm, chcela by som vás o niečo poprosiť..“ hodila na Michaela neodolateľný kukuč.
,,Áno?“
,,Nemohli by ste ma odviezť domov, prosím?“ pýtala sa vychádzajúc na chodbu.
,,Ale iste, dúfam že nebývate sama.“
,,Bývam. Teraz som síce pár dní bola u rodičov- viete, po tej nehode, ale inak bývam sama.“
,,No, výborne, rodičia sú skvelým riešením, aspoň sa o vás nebudem musieť báť.“
Alilea na neho zvedavo pozrela .
,,Zle ste ma pochopili. Doteraz som síce bývala u nich, ale dnes sa chcem vrátiť k sebe domov. Nechcem ich ohroziť ani im pridávať starosti.“
,,Čože?!!!“ skríkol Michael.,,Vy ste sa asi zbláznili! Už ste zabudli, že sa vás niekto pokúsil dnes zabiť?“
,,Ja viem. Zaveziete ma ku mne, okey? Ja vám spravím kávu, vy zavoláte tomu výrobcovi bezpečnostných zariadení, no a trochu ho podplatíme, aby prišiel okamžite. Keď budete odo mňa odchádzať, už budem zabezpečená ako trezor v švajčiarskej banke.“ Povedala a jej hlas prezrádzal, že je o tom absolútne presvedčená. Samozrejme, ako vždy a všetko, aj toto malo háčik.
,,No fajn, povedzme že váš byt bude naozaj bezpečný. Ale to sa tam chcete zahrabať až do konca života? Ako budete nakupovať jedlo a ostatné nevyhnutné veci? Teraz musíme podozrievať úplne každého, aj poslíčka s krabicou pizze.“
Alilea sa zamračila a škaredo po ňom zazrela, akože čo jej kazí plány. To už sedeli v aute.
,,Takže, ešte raz, aká je adresa vašich rodičov?“ spýtal sa autoritatívne.
,,Bývam na Redsawovej ulici číslo trinásť. No a k tým nákupom: pochybujem, že by sa odvážil niekto na mňa zaútočiť v obchode plnom ľudí.“
Aj keď to bolo nepravdepodobné, Michael zalapal po dychu pri predstave takého katastrofickéko scenára.
,,No fajn, ale ako pôjdete do obchodu? Súkromným kanálom?“
,,A viete vy, že to je skvelý nápad? Hmm..taký súkromný kanál, to by bola fajn vecička. Čo myslíte, dal by sa nejaký odkúpiť?“ zasnívala sa Alilea pri predstave že by mohla nakupovať aj nenalíčená a s uslzenými očami.
Michael len neveriaco zízal a snažil sa presvedčiť sám seba, že žena vedľa neho je naozaj normálna a nie nejaký bláznivý mimozemšťan.
,,Ste si istá, že sa nemám vrátiť?“
,,Na čo? A kam vlastne?“ nechápala.
,,Do nemocnice. Určite vám zabudli spraviť nejaké testy, inak si to neviem vysvetliť. Najskôr sa tvárite, že nemáte ani poňatia o tom, čo to znamená keď vás chce niekto zabiť a potom tu tliachate nezmysly o kanáloch.“
,,Čože?!! Veď s tým kanálom ste predsa začali vy... A odpusťte mi, že s vraždami nemám toľko skúseností ako vy.“ Dodala a urazene sa dívala von oknom. To už boli na Redsawovej ulici a Michael pomaly pribrzdil, obišiel celý blok a zastal znovu pred číslom trinásť.
,,Vyzerá to v poriadku. Môžeme vystúpiť,“ dodal, keď videl že Alilea sa k tomu nijako nemá.
,,Bojím sa,“ priznala potichu a placho na neho pozrela.
,,Nebojte sa, dáme na vás pozor. Ja s vami ostanem do večera a v noci vám postavíme hliadku pred byt.“
Vystúpili a vošli do bytovky. Vchodové dvere sa odomykali identifikačnou kartou. Nastúpili do výťahu a Alilea stlačila šestku.
,,Sú to dvojpodlažné byty, výťah zastáva len na každom druhom poschodí.“
,,A na každom prvom sa vystúpiť nedá?“
,,Nie, je tam len stena, ktorá je zároveň stenou v byte,“ vysvetľovala a vystúpili z výťahu.
,,Počkajte, odomykajte pomaly, nech viem ako sa to robí,“ usmial sa.
,,Jasné. Najskôr sa zasunie identifikačná karta. Otvoria sa tieto dvierka vy naťukáte kód, ktorý si určuje každý majiteľ bytu samostatne. Potom len odomknete obyčajným kľúčom, táak, a je otvorené. Nech sa páči, vitajte v mojom kráľovstve.“
,,Ak som si to dobre vysvetlil, tak ten kód vlastne vypína alarm?“
,,Áno, správne.“
,,A kde by bolo počuť ten alarm, keby sa spustil? Máte priame spojenie na políciu?“
,,V budove je akýsi strážnik, sedí v kancelárii, a keď začne zvoniť nejaký alarm, zavolá do toho bytu, a v prípade, že sa mu neozve majiteľ a nenadiktuje mu kód, volá políciu.“
,,Stojte!“ skríkol Michael a odsotil ju za seba. Na stene oproti dverám, ktorými vošli bol prilepený papier. Písmenkami z novín bolo vytvorené len jedno jediné slovo. Keď ho Alilea zbadala, vykríkla a nechtami sa zavesila na Michaelove plecia.
,,Čšš! Ostaňte tu, kým neprezriem byt,“ prikázal jej, čo však nemusel opakovať, lebo Alilea sa aj tak od strachu už ani nepohla. Po chvíli, ktorá jej pripadala ako celá večnosť sa vrátil, objal ju a mobilom privolal posily. Potom sa ju pokúšal upokojiť, ale Alilea stále nemohla odtrhnúť zrak od toho hlúpeho papiera, na ktorom bolo napísané:
