Kapitola 1: Zánik a zrod
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Pred tisíckami rokov stvorila starobylá rasa prvého humanoida s vlastnou vôľou. Sľubovali si od neho veľa, no rasa sa sama riadila emóciami a od prírody bola obdarená mocenskými pohnútkami a vďaka evolučne vysokému stupňu sa z nich stali povýšeneckí pokrytci.
Netrvalo dlho a prišla obávaná Jadrová vojna a vyhladila rasu nadobro. Z prachu nukleárnej zimy povstala nová civilizácia. Civilizácia, ktorá nebola závislá na okolnom svete a životných potrebách ich stvoriteľov.
Ako ľady jadrovej zimy ustupovali, roboty povstali a v snahe vybudovať post-nukleárnu utópiu na základoch zdevastovanej planéty, prehľadávali každý kus zeme v snahe nájsť čo i len jedného obyvateľa. Márne. Jediné čo našli boli zmrzlé kosti a ruiny obrovských miest.
Zdalo sa, že vyhasla posledná planéta mŕtvej sústavy a roboty nad ňou prevezmú vládu.
No život si vždy nájde cestu...
Kapitola 2: Veľmoc strojov
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Po ďalšie roky roboty rozšírili svoje impérium do všetkých dvanásť planét slnečnej sústavy a snažili sa skontaktovať iné civilizácie nekonečného vesmíru.
Ich hlavnou výhodou bola nesmrteľnosť a tak si mohli dovoliť cestovať až do najvzdialenejších kútov vesmíru. V roku 85 630 nadviazali kontakt s päťdesiatimi rasami. Do súčasnosti sa toto číslo rozšírilo na takmer sto civilizácií. Udržiavajú s nimi mierové vzťahy a fungujú ako obchodná veľmoc.
Ako plynuli roky, roboty pomaly zabudli na svojich stvoriteľov a žili v domnení, že už dávno vymreli.
Kapitola 3: Rutinná cesta
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
,,Terrania nie sú veľmi zhovorčiví, čo?!“ spýtal sa Lock po jednaní s rasou bojovníkov svojej kolegyni Leini.
,,Ani nie. Ale našťastie nie sú ani príliš inteligentní, takže sme sa toho nákladu deutéria zbavili.“ odvetila Leina.
Pomaly sa vydali k odletovej dráhe, kde ich už čakala ich loď Avenger 368. Bol to starý prieskumný koráb, ktorý dostal Lock od firmy Gammatek pred takmer miléniom. „Bože, divím sa, že tento kus šrotu vôbec vzlietne.“ znechutene zavrčal Lock.
„Hlavne že vzlietne. Nezabudni, že pred tisíc rokmi to bolo žihadlo.“ sebavedome ho obila Leina.
Nastúpili na loď, nahodili fotónové motory a pripravili sa na odlet. „Dispečing, tu Avenger 368, žiadame odlet z portu 6.“
„Rozumiem, Avenger 368, odlet sa povoľuje. Šťastnú cestu na kvadrant lambda.“
„Ďakujeme! Avenger 368, koniec.“
Pomaly sa pred nimi začali otvárať ťažké tritanové vráta a za nimi na nich čakal nekonečný priestor,
„Fajn. Motory idú, iónový štít beží, súradnice sú nastavené. Zabudli sme na niečo?
„Nie, všetko funguje!“
„Dobre, tak letíme!“
Lock zatiahol za páku motorov a tie s ohlušujúcim revom dávali najavo svoju poslušnosť. „Starý kus šrotu“ sa pomaly vzniesol a odletel do šíreho čierneho vesmíru na svoju ďalšiu misiu.
Kapitola 4: Miznúce kolóny
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Po pár dňoch cestovania nadišiel čas tankovania. Lock podišiel k holografickému projektoru. „Počítač, nájdi najbližšiu spriatelenú základňu v našej trajektórii.“ V tom sa pred ním zjavila priestorová mapa planét a hviezd kvadrantu omega. Medzi touto spleťou sústav prechádzala sivá čiara ich trasy. Náhle sa na mape rozblikali svetielka základní, no iba jedna bola priamo v čiare.
Kynelská základňa Armagedon 666.
Kyneli sú inteligentné tvory s humanoidnou stavbou tela, ale evolúcia ich pripravila o zrak. Používajú obdobu echolokátoru, takže v ich blízkosti je vždy hluk. Nikto sa neteší z ich blízkosti ako aj Lock a Leina. S miernim odporom zapli komunikátor a spustili kynelský prekladač.
„Armagedon 666, tu Avenger 368, žiadame pristátie z dôvodov tankovania, prepínam.“
„Avenger 368, Armagedon 666 povoľuje pristátie. Podrobte sa prosím prehliadke, koniec“
„Rozumiem, Armagedon 666, koniec.“
Pomaly, až melancholicky pristáli a očakávali prehliadku, no nečakali dlho.
Prišli piati kynelšťania v bielosivých rúchach so sivými šatkami na očiach, neklamným znakom ich rasy.
Bolo vidieť, že tieto múdre tvory rozmýšľajú, ako ich prehľadať a či to má vôbec zmysel, lebo roboty nenosia oblečenie a detektor kovov je tiež nanič, pretože roboty sa skladajú zo zliatiny trinitrodehydrátu olova.
Nakoniec sa na to vykašľali a pustili ich na základňu.
Kapitola 5: Quin Araken ik Apolitis
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Pomaly prechádzali krásne zdobenými chodbami, ktoré odporovali názvu základne. Prešli do baru, ktorý sa už k názvu hodil.
Quin Araken ik Apolitis, čo v preklade znamenalo Štyria jazdci Apokalypsy.
Vnútri to bolo zadymené a šetrne osvetlené, no napodobovalo to atmosféru nefalšovanej putiky.
Sadli si k stolu, na ktorom boli položené terakotské cigarety, ktoré sa po galaktickom burzovom krachu prestali predávať. Bohužiaľ, každý bar mal zásoby týchto cigariet na ďalšie milénium, a tak nemali inú šancu ako ich rozdávať hosťom.
Lock teda siahol po fosforeskujúcej krabičke, no v tom dostal poriadne cez prsty.
„Neprestal si náhodou?“ zahriakla ho tvrdo Leina.
„Prestal, ale ja rakovinu dostať nemôžem, tak sa toľko nerozčuľuj. Neskúsiš to tiež?“ sebavedome jej ponúkol cigaretu.
„Choď s tým odo mňa!“
„Bábovka! Čoho sa bojíš?!“
„Vieš, niekto musí v tomto tíme aj rozmýšľať, nie len dymiť.“
„Haha, veľmi vtipné!“ odvrkol Lock, keď mu došli argumenty a zahasil cigaretu.
„Ale späť k práci...“ zahováral, keď si skryl krabičku do slotu.
„Takže, eee, čo nás vlastne čaká?“ spýtal sa hlúpo.
„Let do kvadrantu lambda, preskúmať miznutie kolón, nájsť a neutralizovať agresora a letieť domov. Že si nečítal tie spisy?“ spýtala sa Leina, aj keď odpoveď už vedela.
„Nie, asi, možno, netuším.“ hádal Lock.
„Vedela som to.“
V tom k nim prichádzal čašník so šatkou na očiach. Každým krokom udieral na kovovú doštičku na pravom stehne, aby mal o bare dostatočný obraz.
„Budzete si priat?“ spýtal sa lámaným jazykom aliancie.
„Môžete nám niečo odporučiť?“ opýtal sa Lock.
„Mošem fám otporučit spezialitu podzniku Kynelského Draka, ktory je najoblubenejšiou nápojou f tomto podzniku.“
Pokúšal sa im ponúknuť nápoj, ktorý bol trikrát za sebou ocenený ako Nápoj Desaťročia v systéme Mowit.
„Prineste nám dve, prosím!“ odvetil radostne Lock.
„Lock! Vieš, že sme v službe. Nemôžeme piť!“ zahriakla ho Leina.
„Jeden nás nezabije. Sme tri kvadranty od domova. Tu ťažko nájdeš nejakého humanoida.“ presviedčal ju Lock.
„Pán má prafdu, slecna. Okrem tocho, Kynelský Drak je lachodný na jasyk.“
smelo ho podporoval čašník.
„Vidíš. Čo som ti vravel. Len smelo, neboj sa!“
„Bože! Najprv cigarety a teraz alkohol? Ty ma úplne skazíš!“ hromžila.
„Cigu si si predsa nedala. Ale keď chceš, mám tu pre teba vždy jednu odloženú.“ ubezpečoval ju.
„Vďaka, si milý!“ odvetila mu sucho.
„Mam prinést aj vanitty?“ ozval sa opatrne čašník, sledujúc tento zvláštny dialóg.
„Vanitty? To čo je?“ spýtala sa udivene Leina.
„To je kynelské exotické ovocie rastúce na plantážach systému Rubit. Drak sa s nimi zajedá, aby sa zmiernili vedľajšie účinky nápoja.“ vysvetľoval svetácky Lock.
„Doneste nám po dve.“ dodal čašníkovi.
Ten sa pomaly odobral k pultu a ako obyčajne si cinkal na doštičku. Lock a Leina sa medzitým rozprávali o misii a hádali, kto stojí za zmiznutiami.
Keď dopili, pobrali sa na rampu, vyzdvihli si loď a pripravili sa na odlet.
„Nek nebat!“ odvetil milo jeden technik.
Mohli len hádať, čo to znamená, ale zhodli sa, že to bolo asi zbohom. Keď im dotankovali loď, nahodili motory a odleteli do kvadrantu lambda, miesta zvaného Bermudský Trojuholník.
Kapitola 6: Agresori
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Prvé, čo si pamätám boli sivé steny kolonizačnej lode Last Hope. Leteli sme nevedno kam, hľadajúc planétu, na ktorej by sme prežili.
