Božské derby
Ležal na špinavej podlahe. Všade okolo sa prevaľoval oblak smradu. Chcel sa postaviť ale nemal dostatok síl. Ležal ďalej. Ležal dlho.
„Noha?“
„V poriadku.“
„Ruky?“
„Ehm.“
„Čo ehm?“
„No , nič len že ehm.“
„Tak nabudúce nehovor ehm ale povedz napríklad mám!“
„Ehm, dobre.“
„Takže ešte raz, ruky?“
„ Nemám.“
„ČO!?“
Zaprel ruky o špinavú podlahu. Alebo aspoň si myslel že zaprel ruky o špinavú podlahu.
Pomaly sa postavil na nohy. Alebo aspoň si myslel že sa pomaly postavil na nohy.
„Dnes to vyjde, dnes to vyjde!“
„Ehm, malo to vyjsť už minule.“
„To je pravda, ale tento krát som o tom presvedčený.“
„To ste boli aj minule.“
„Musíš mi stále kaziť náladu človeče?“
„Okej, šéfe.“
Ležal bezvládne na špinavej podlahe. Nosom nasával pach kanalizácie. Zaprel sa rukami o podlahu a pomaly sa staval na nohy. Postavil sa. Otvoril oči ale nič nevidel.
„Šéfe?“
„...“
„Prečo sa so mnou nebavíte?“
„...“
„Ja nemôžem za to že ma, ehm nenapadlo že je to treba.“
„...“
„Už sa nič nepokazí pane, sľubujem, všetko som skontroloval minimálne päť krát!“
„Človeče ak to teraz nebude fungovať, tááák potom!“
„Ehm, okej šéfe.“
Prebudil sa na špinavej betónovej podlahe. Bola celá špinavá od bahna a splaškov. Pomaly sa zaprel o podlahu a dvíhal sa na nohy. Postavil sa. Ruky si utrel do čiernych nohavíc. Ponaťahoval si svalstvo na celom tele. Vydal nejaký typický pokrik ktorý, dobre poznáte z amerických akčných filmov ako „Úá!“ alebo „Supa-dupa!“ a začal bežať. Dlhé čierne vlasy volne vlajúce za jeho bledou hlavou s čiernymi slnečnými okuliarami však niečo schmatlo.
„Kam bežíš ty idiot?“
„Ehm, sorráč šéfe.“
Šéf vyzeral úplne rovnako ako Zamestnanec až na to že mal krátke čierne vlasy a za pásom dva Desert Eagle. Jeden vytiahol a hodil ho zamestnancovi. Ten ho obratne chytil a zasunul za pás.
„Máme každý len dva zásobníky a času MÁLO! Dve hodiny pre nás vlastne tri a je koniec , takže švihom!“
„Jasne, šéfe.“
Anjel Athriniel sa vznášal v rannom vánku. Ľahučko mával jeho bielymi krídlami. Zrazu sa krásne počasie zmenilo a od severu zaviala nad krajinou tma. Vietor zosilil. Athriniel pristál ťažkopádne na zem. Zasunul krídla. Zabalil sa do snehovo-bieleho plášťa a nechal voľne spadnúť jeho plavé vlasy na ramená.
„Ľudstvo nič netuší, pokojne si žijú ich bezvýznamné životy plné takzvaných samozrejmostí.“
Zrazu sa však ostro zmenil výraz jeho tváre. Obrátil svoj zrak k nebesiám.
„Prečo pane?!! Naozaj niet inej cesty?“
Nebesá sa rozžiarili a dostali hlas. Ani ženský ani mužský. Hlas nadľudský. Hlas boží.
„Niet inej cesty. Koniec sa blíži Athriniel a ty dobre vieš že na Zemi zostávať nemusíš.“
„Viem môj pane, avšak odmietam opustiť tvoje deti v hodine dvanástej.“
„Je to tvoja voľba služobník môj najdrahší, je to na len a len na tebe. Portál do výšin nebeských ti bude otvorený do konca. Máš čas na rozmýšľanie.“
Z nebies sa stali zase tie isté únavné tmavé mraky. Athriniel klesol na kolená do trávy a rozplakal sa.
„Šéfe?“
„Nó?“
„Ako sa vlastne dostaneme do tej Astrálnej sféry?“
„Už som ti to raz vysvetľoval.“
„Ja viem pane, ale zabudol som to.“
„To mi je úplne jasné. Takže ešte raz a od začiatku. Koniec sveta je očakávaný za dve hodiny pozemského času. Tým že sme sa preniesli do inej sféry existencie sme sa povzniesli nad tok času. Potrebujeme slzu Leviathana. Pomocou ktorej môžeme jej rozbitím vytvoriť dieru v sférach. Chápeme?“
„Ehm.“
„Nemám rád keď hovoríš EHM.
„Ja len že ako Leviathana nájdeme?“
„Nájdeme ho v týchto stokách. Ono to vlastne niesu stoky. To čo vidíš ako stoky som stvoril ja, pomocou nášho prístroja. Ver mi, nechcel by si vedieť kde sa naozaj nachádzame.“
„Okej šéfe.“
„Žiadne ehm?“
„Žiadne.“
„Tak rýchle, bežme!“
Athriniel sa pozviechal. Utrel si jeho anjelské slzy a vysunul krídla.
„Dúfam že mi prepáčiš pane môj,“ pomyslel si.
Zamával krídlami a vzlietol k nebesiam. O niekoľko momentov sa ocitol nad oblakmi. Pomaličky a opatrne na jednom z nich pristál. Začal zaklínať. Doširoka rozhadzoval rukami a vykrikoval slová ľudskými ústami nevysloviteľné. Uprostred oblaku sa začínal objavovať vír vzduchu. Oblak okolo však ostával neporušený. Vír sa krútil rýchlejšie a rýchlejšie. Postupne začal meniť farby od žltej až po čiernu. Mohutný blesk preťal obzor a udrel do miesta v ktorom sa tvoril vír. Farba sa zastavila na krvavo červenej. Athriniel neváhal a skočil doň.
„Šéfe, niečo cítim.“
„Aj ja.“
„Šéfe, niečo počujem.
„Aj ja.“
„Rýchlo šéfe!“
„Výnimočne s tebou súhlasím.“
Obaja bežali spleťou kanalizačných chodieb až prišli k veľkej miestnosti. Očakávali tam cieľ ich cesty. Leviathana. Namiesto toho tam uvideli stáť nádhernú bytosť. Mala dlhý biely plášť, krásne dlhé plavé vlasy, dych berúce bielučké krídla a neľútostné oči ktoré na nich práve upierala.
„Smrteľníci?! Tu?“
„Ehm.“
“Ako ste sa sem dostali?“
„To nieje práve teraz podstatné ,podstatné je to že sme prišli na to že čas ľudí sa kráti a jediné čo nám môže pomôcť je Leviathanova slza.“
„Hm, ja mám Leviathanovu slzu. Práve som ho zabil.“
„Ehm.“
„Predpokladám že máme rovnaký cieľ pán...anjel.“
„Volám sa Athriniel. Ak je vašim cieľom zabrániť Armageddonu tak áno, máme spoločný cieľ.“
Athriniel hodil slzu na zem a pristupil ju
„Poďte, chyťte sa ma za ruky,“ vyzval anjel Šéfa a Zamestnanca.
Obaja sa najprv na seba neveriacky pozreli ale nakoniec podišli k anjelovi a podali mu svoje ruky. Athriniel ich pevno chytil a zavrel oči. Zaburácal pár slov a všetci traja sa niekam stratili.
„Armageddonu zabránime jedine oklamaním boha,“ ozval sa anjel.
„To sa dá? Myslím oklamať boha.“ Spýtal sa zamestnanec.
„Dá ,mám plán.“ Odvetil Athriniel.
„Zapadá doň nejako naša existencia?“ Jemne naznačil šéf.
„Zapadá. Poďte za mnou, ľudia.“ Anjel ich viedol po úzkych cestičkách tvorenými vetrom a vodou. Obkolesovalo ich tmavé nekonečno. Takto si veru nebo nepredstavovali. Podišli k malému podstavcu. Na ňom bol postavený modrastý drahokam. Athriniel sa ho jemne dotkol končekmi prstov a riekol.
„Všemohúci bože buď pozdravený.“
„Zdravím ťa, Athriniel.“ Ozval sa hlas vychádzajúci z kameňa.
Tak toto je ten slávny boh. Pomysleli si Zamestnanec so Šéfom naraz.
„Pane, smrteľníci sa dozvedeli o vašom pláne na uskutočnenie Armageddonu. Hromadne sa prestali modliť. Pociťujeme nedostatok éteru. Objavili cestu do spodnej sféry. Dvaja ľudia zabili Leviathana a pomocou jeho slzy sa dostali až do nebeskej ríše. Vravia že sú veľvyslanci a chcú dohodnúť podmienky ich prežitia.“
Boh nedal nijako najavo že by vedel o klamstve. Neprejavil žiaden hnev, povedal len.
„Nech sa ich hovorca dotkne kameňa.“
Anjel uvolnil Šéfovi miesto a ten sa dotkol kameňa.
„Nazdar, Satan,“ riekol boh.
„Nazdar, Bože,“ odvetil Satan alias šéf.
Athrinielova tvár stratila farbu. Klesol na kolená nevediac čo robiť.
„Tak ,teraz keď som tu pohovorme si o podmienkach prežitia pozemšťanov. Ja spoločne tuto s Luciferom potrebujeme pozemšťanov pre našu existenciu tak ako aj ty! Tak prečo chceš tých červov ničiť?“
„Prestáva ma to tu baviť Satan, som už príliš starý.“
Lucifer alias Zamestnanec zaburácal divokým smiechom.
„Tak to mi prepáč ale ja ti dôchodok nevybavím. Pover velením jedného z anjelov. Tuto prítomný Athriniel by ťa mohol na určitý čas zastúpiť. Čo ty na to? Odložme ten Armaggedon aspoň o tisíc rokov. Ešte ma to tu baví.“
„Prečo by som ťa mal poslúchnuť?“ Nedal sa tak ľahko presvedčiť boh.
„No pozrime sa na situáciu, stojím tu spoločne s mojim najmocnejším služobníkom Luciferom v centre tvojej ríše, nesnažím sa ťa odstrániť a aby to nebolo všetko, na oplátku som ochotný zničiť prístroj pomocou ktorého sme sa dostali umelo do tvojej nebeskej sféry. Čo ty na to, bože?“ Navrhol Satan.
„Hm, vyzerá to že na koniec nemám na výber. Dobre, súhlasím. Armaggedon odložíme. Athriniel?“ Prehovoril na anjela boh..
„Áno, môj pane?“ Odvetil anjel ktorý zjavne pookrial.
„Preberáš zodpovednosť za tento svet kým nebudem v dosahu a nesklam ma.“
Kameň pohasol. Teraz bol temne čierny.
„No to by sme mali, ideme šéfe?“ Ozval sa Zamestnanec.
„Ideme!“ Odpovedal Šéf.
