Zafúkal studený vietor a Sanias sa otriasol zimou. Ľutoval, že si nezobral toho na seba viacej, ale už bolo neskoro na oplakávanie. Teraz pred ním stála iná úloha.
Obzrel sa za seba a potom upriamil svoj zrak do jaskyne. Bol nerozhodný. Vedel, že v jaskyni nebude o nič teplejšie, ale zároveň vedel aj to, že cestu späť by neprežil, a keby aj, tak by jeho zdravie zaplatilo za to krutú daň. Prežehnal sa o vošiel s hlavou vztýčenou dnu.
Z jaskyne zafúkal ešte studenší a silnejší vietor a Saniasova fakľa skoro zhasla. Saniasovi už však zima nebola. Možno preto, že už bol podchladený.
Temnota ho pohlcovalo. Bez svetla by neprežil a vedel to veľmi dobre. Vchádzal čoraz hlbšie do jaskyne. Vietor bol čoraz silnejší a jeho oheň čoraz slabší. V hĺbke srdca dúfal, že sa nemýli. Tešil sa na ten moment, kedy dôjde na dno jaskyne a dozvie sa pravdu. To jediného ho v tú chvíľu zohrievalo pri srdci. Myšlienka o pravde bola pre neho taká sladká.
Konečne prestal fúkať ten silný vietor, čo Saniasa veľmi potešilo, pozbieral zvyšné sily a ponoril sa hlbšie do jaskyne.
Počul šepot, ale pripisoval to vetru. Hlupák. Keď vietor šepoce, tak jeho slová nemajú zmysel. Jeho uši radšej nechceli počuť, čo šeptajúci hlas vravel. Vyvolávalo to v ňom pocit neistoty. Čo keď má hlas pravdu? Podobné myšlienky zahnal pomyslením na poklad, ktorý sa skrýva na dne.
Putoval temnou jaskyňou už hodnú chvíľu a stále nič. Stále to isté. Šepot, tma a pomyslenie na pravdu. Šepot ho znervózňoval čoraz viac a viac. Bolo to ešte horšie, ako keď fúkal ten víchor. Sanias sa zamyslel nad jeho krátkym životom. Mal ešte len tridsať a myšlienka na smrť mu pripadalo v posledných pár hodinách čoraz krajšia. Ale nesmel zabudnúť po čo prišiel. Došiel tak ďaleko, vari to teraz nevzdá.
Konečne sa rozhodol naslúchať šepotajúcemu jemnému ženskému hlasu: „Poď, poď si po mňa. Som tu.“ Pridal do kroku. Je možné, žeby tu bol niekto ďalší? Dvom by sa šlo lepšie, pomyslel si. Zvuk bol čoraz hlasnejší a Sanias cítil, že jeho zdroj je už blízko. Bezhlavo sa rozbehol. Vtedy ešte ani nepomyslel, že urobil veľkú chybu.
Narazil na stenu a poriadne sa udrel. Padol na kamennú zem a z nosa mu okamžite začala tiecť krv. Vstať sa mu nechcelo. Bol už dosť vyčerpaný a uzimený. Nevedel čo urobiť. Rozum mu vravel, aby zavrel oči a spal, ale srdce bolo proti. Nakoniec urobil kompromis. Zdvihol fakľu a obzrel si do čoho to narazil. Bola to kamenná stena. „Koniec jaskyne?“ vravel si v duchu: „to nemôže byť pravda!“
Saniasov rozum prepadla beznádej. Trepal sa tu zbytočne a je jasné, že tu zomrie. Beznádej tiahla na jeho optimistický rozum. Bitka bola v plnom prúde. Zúfalstvo bolo v presile a tak dobilo rozum a tiahlo na srdce, ktoré nakoniec tiež podľahlo.
Sanias si nakoniec priznal, že jeho život sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. Podchladený, vyčerpaný a teraz už aj zúfalý sa chcel pomodliť pred tým, než zaspí večným spánkom.
Ako si tak kľakal, slabý vetrík sa pohral s jeho dlhými čiernymi vlasmi. Srdce sa mu rozbúchalo a krv mu putoval po tele o čosi radostnejšie. Začal obchytkávať chladnú stenu a zacítil slabý vánok vychádzajúci z malej štrbinky. Šepot sa zmenil na detský nevinný smiech. Cez štrbinku prepchal ukazovák a na krátku chvíľu sa zem zachvela a kamenná stena sa rozpadla, čo vyvolalo silnú víchricu, ktorá zahasila oheň.
Sanias bol v pomykove a zúfalstve. Čo teraz? Tma bola všade a nevidel si ani nos. Musel dôverovať svojim rukám, ktoré boli na kosť omrznuté.
Medzitým sa detský smiech zmenil na vysmievanie. Saniasa opäť prepadla beznádejnosť, ale teraz bol proti nej odolnejší. Zúfalstvo ho chcelo už zase ovládnuť a zničiť. Pohyboval sa síce veľmi pomaly, ale za to si bol istý každým jeho krokom. „Aj beznádej má v sebe nádej,“ upokojoval sám seba: „je to len znak toho, že som už blízko.“ Len či má pravdu...
V diaľke zbadal maličké svetielko, ale na opatrnosti mu to neubralo. Rukami a nohami prehmatával každý kúsok okolo seba. Chcel mať istotu. Svetlo bolo čoraz väčšie, až nakoniec zbadal jeho zdroj. Bol to anjel. Nádherná bytosť, ktorá sa vznášala vďaka jej krídiel. Tvár mala nadprirodzene krásnu. Oči modré ako jazero za úplnku, plné pery, malý chutnučký noštek a dlhé, tmavohnedé, kučeravé vlasy. Oblečené mala len biele, skoro priesvitné rúcho. Sanias sa jej pozrel hlboko do očí a ona mu to oplatilo úžasným úsmevom. Následne na to mu vyšla z oka jedna slza a ona podišla k nemu a utrela mu ju. V duchu sa s ňou rozprával. Bol šťastný a chcel aby to trvalo naveky. Jej očarujúca tvár sa priblížila k jeho uchu a zašeptala: „Za tými dverami, nie je nič dobré,“ šeptala ukazujúc na oválne kamenné dvere za ňou: „našiel si tu odpoveď na svoje otázky a ja som toho dôkaz. Za tými dverami je niečo, čo ľudstvo dokáže zneužiť.“ Ako mu to šeptala do ucha, jemu sa pred očami vybavil obraz horiacich miest a zotročených ľudí. Videl, ako na trónoch sedia rohaté bytosti, ktoré majú od človeka veľmi ďaleko. Videl, ako sa kresťania schovávajú.
„Nechceš aby to takto skončilo, však?“ šeptala ďalej. Sanias len s hrôzou v očiach zakýval hlavou.
„A preto, teraz radšej ute...“ nestihla dopovedať, keď zboku priletel drak a chytil ju do pazúrov. „Zachráň sa! Zlý je silnejší než sa zdá! Uteč!“ snažila sa ho zachrániť. Sanias tam však len stál a nechápavo sa pozeral ako čarokrásna bytosť prehráva bitku. „Nenechaj, aby vstúpil na tento svet!“ rozkázala nechápavému Saniosovi, čo drak využil a vrhol ju o stenu jaskyne. Dopadla na tvrdú kamennú zem a len sťažka dýchala. Jej rúcho bolo roztrhané a krvavé. Pre draka už nebola hrozbou
Okrídlený had sa usadil a zmenil svoju podobu na neotesaného a zle vyformovaného deda v rúchu čiernom ako tieň. „Tak, a je po nej,“ povedal zachrípnutý hlas deda: „teraz kľudne otvor dvere.“
„A čo je za nimi?“ spýtal sa neisto Sanias. Bytosť, ktorá ešte pred chvíľou bola drak na neho krivo zazrela.
„Čo sa pýtaš? Proste otvor tie dvere,“ zachrčal a silno stískal päste, čo si Sanias pravdaže všimol.
„Neotvorím ich, kým nebudem vedieť, čo je za nimi!“ dal Sanias ultimátum a nebojácne dupol nohou, čo vystrašilo chrčiacu stvorenie a bolo to aj vidno.
„Za dverami je prechod do duchovného sveta,“ nervózne zodpovedal.
„Never mu ani slovo! Zachráň sa!“ z posledných síl a v ohromných bolestiach vyzvala Saniasa zhmotnená krása. Saniasovi vyšla opäť slza z oka, ale ona mu ju už nemohla utrieť. Zlý zbadal, že Sanias ju túži zachrániť: „otvor dvere a spolu s ňou vstúp do neba, kde ju Boh zachráni!“ V jeho hlúpej ľudskej hlave to prišlo ako dobrý nápad a pozrel sa na jej očarujúcu tvár, ktorá sa zakrútila na znak toho, aby to nerobil. Chrčiaceho starca to vyviedlo z miery a tresol ju so slovami: „Drž už hubu ty štetka! A čo sa týka teba človek, byť tebou radšej otvorím tie dvere!“
„Nie! Neotvorím ich! Nevpustím na tento svet zlo!“ rozkričal sa Sanias.
„Takto potom sa priprav na obrovskú agóniu!“ povedal dedo s tuberkulózou a premenil sa naspäť na draka, ale Sanias to ignoroval a odišiel.
Drak sa rozletel za ním, ale plány mu prekazila služobnica Pána, ktorá ešte pred chvíľou ležala v bolestiach.
Sanias stúpal hore jaskyňou. Jeho kroky boli isté, vôbec mu neprekážalo, že nevidí kadiaľ ide. Počul rôzne pazvuky. Chrčanie, stenanie, rinčanie zbraní a mnoho výkrikov. Hlavou sa mu preháňali rôzne myšlienky od rozhovoru s anjelom po rozmýšľanie ako to prežije. Jedno však vedel isto, že tie dvere musia byť zavreté, nech je za nimi čokoľvek.
