Slnko sa lenivo prehuplo na oblohu spoza neveľkého kopca, tvoriaceho prírodnú hranicu krajiny. Drawa, Deviata provincia Severu sa prebudila do letného rána voňajúceho orosenou trávou. V údolí obkopenom vŕškami sídlil mierumilovný národ Drawostrianov, bok po boku žijúci s ľuďmi, elfami a mnohými ďalšími rasami.
Dlaoken sa prebúdzal so slzami tlačiacimi sa spod prešedivených mihálníc. Vo dne sa bránil spomienkam, ktoré mu drásali srdce, ony ho však dobehli v spánku, kde pred nimi niet úniku. Bol to muž pevných zásad, žijúci život popretkávný dlhoročnými zvykmi. Každé ráno nosil kvety do svätyne bohyne mieru a pokoja, ktorá dňom i nocou strážila národ Drawostrianov.
Dnes sa však jeho duša zmietala v búrlivom oceáne. V oceáne plnom hnevu, bolesti, zúfalstva...
X X X
Ariadna visela na rukách nad vysokou skalnou roklinou. Ostré hrany kameňa jej predrali kožu a zarývali sa do mäsa. Podarilo sa jej zaprieť sa ľavou nohou trochu vyššie, avšak bola to len dočasná výhra. Nevládala posunúť si ruky, došli jej všetky sily. V hrudi ju zabolela myšlienka na Nathaniela.Jeho život visí na vlásku. A ona nedokázala zdolať jednu roklinu. Bola naivná, keď si myslela, že zvládne cestu k Pustému lesu. Bolesť a vyčerpanie ju celkom premohli. Strácala vedomie a stisk jej rúk ochabol. Vo chvíli, keď sa zošmykla jej pravá ruka z vrchola ostrej skaly, zanechajúc za sebou krvavú stopu, Ariadna pocítila, ako jej čosi pevne zovrelo druhé zápästie. S námahou otvorila oči a v belavej hmle zachytila pohľad zelených očí.
X X X
Dlaoken, pôvodom čistokrvný drawostrian, a zároveň desiatky rokov vládca krajiny Drawa, bol zamladi veľký búrlivák. Nikdy neprejavil vážny záujem o funkciu vodcu, vzdelaniu a administratíve neprikladal veľký význam. Ženy, pijatika a bujará zábava v spoločnosti priateľov mu voňali viac ako posedávanie v kruhu rady starších. Všetci predpokladali, že až nadíde čas jeho otca ponoriť myseľ do zabudnutia, Dlaoken sa vzdá vlády v prospech svojho mladšieho brata. Avšak, jeho nie príliš ohľaduplné správanie voči bytostiam ženského rodu,
(ktoré boli v Drawe vo všeobecnej úcte), a ľahostajný postoj k božstvám, ktoré bdeli nad krajinou, rozhnevali inak pokojnú bohyňu lásky a plodnosti Cemendriel tak, až naňho uvrhla trest neplodnosti a ženskej nevšímavosti. Akoby mávnutím čarovného prútika, obávaný krásavec Dlaoken stratil svoj hrdý šarm, i povestnú potenciu. Z veselého spoločníka sa stal zatrpknutý a osamelý pijan. Svoju pokorenú pýchu denne kúpal v litroch alkoholu, čo mu však neprinášalo žiadnu útechu. Deň a noc zlievali sa mu v jedno, chuť vína mu rýchlo zhorkla na jazyku. Raz, uprostred noci, prebudil Dlaokena mučivý smäd. No keď s námahou vstal z lôžka, jeho oči uzreli nevídane krásny spln mesiaca a jeho myseľ zaplnil pokoj. Dlaoken plný bázne a pokory padol na kolená a takto vzýval Altair, bohyňu noci:
,,Ty, čo mäkké mračná halíš tmavým brokátom, ty čo mesiacom svietiš na cestu k ránu, vyslyš úbohého pijana! Každý večer prinesiem na tvoj oltár množstvo kvetín, každý džbán vína od úst si odtrhnem, aby som ho mohol venovať tvojej kráse. Daj mi však aspoň jednu bytosť, pre ktorú by sa mi oplatilo ráno sa prebúdzať! Nech je to bytosť, ktorú odvrhli, nech je to dieťa nechcené rodičmi! Daj mi syna, Altair!!“
X X X
Oheň vyžaroval príjemné teplo a osvetľoval malú čistinku obkolesenú starými dubmi. Rego namočil zdrap látky do misky s vodou a opatrne jej navlhčil pery. Jediná reakcia bol slabý, sotva počuteľný vzdych.
,,Potrebuje si len trochu pospať, je slabá ako mucha,“ zašepkal.
,,Ale poriadne ťažká. Vyzerá ako človek,“ znechutene si odpľul Pofles, ktorý ľudí nemal príliš v láske.
,,Pche! Že človek! Nikto z ľudí by sa neodvážil vstúpiť na toto územie!“
,,A čo je podľa teba toto?“ spýtal sa ukazujúc na zlaté náramnice zdobené kráľovským znakom Vernofinu, ktoré boli, mimochodom, jedným z dôvodov, prečo sa rozhodli túto bytosť zachrániť pred pádom z vysokej skalnej steny.
,,Veď hej, znak Vernofinu, ja ho vidím. Ale že by sama? A tu? To sa mi nechce veriť. Určite existuje nejaké iné vysvetlenie. Možno tie náramnice odkúpila od kočovníkov, ktorí prepadli kráľovskú kolónu..“
,,No jasné. A možno tú kolónu prepadla celkom sama, čo?“ rehlil sa až sa za pupok chytal.
,,Čššš! Buď ticho, veď ju zobudíš...“ zašepkal dívajúc sa na obrys tela pod prikrývkou, ktorá sa dvíhala v pravidelnom tempe.
