Upozornenie:prečítajte si najskôr predchádzajúce časti prosím
Slnko hladiace Drawu vyhralo svoj každodenný boj s hviezdnatým nebom Vernofinu a preniklo hustým lístím dubov. Ranné svetlo dopadlo na chrápajúcich trpaslíkov. V pahrebe ešte tleli uhlíky a oďaleč sa pásla nebojácna srnka. Ariadna sa náhle strhla zo sna a zdesene sledovala slnečné lúče. Zaspala? Čo sa vlastne stalo? Zbadala dvoch trpaslíkov a prestrašene vyskočila na nohy. Pravou rukou siahla do svojej brašny- počkať, brašna nevisela na jej pleci! V tom sa prebral aj Pofles, a nemenej vystrašený pozeral do výšky na Ariadnu.
,,Kde je moja brašna?“ spýtala sa výhražným tónom, vidiac, že trpaslík sa do útoku nechystá.
,,Tu.“ Ozvalo sa spoza nej. Celkom zabudla na toho druhého. Otočila sa a prekvapene hľadela do prenikavo zelených očí. Jasné že nie, takto to nebolo- otočila sa, a v úrovni svojich očí uvidela akurát tak neďaleko stojaci dub. Sklonila teda hlavu a o dobrých tridsať centi nižšie sa stretla s už spomínaným, prenikavým zeleným pohľadom...
Rego opatrne podal Ariadne brašnu a tváril sa veľmi odvážne a namosúrene. Ženské! Nikdy nenechajú chlapov poriadne vyspať..
,,..to ty?“ spýtala sa.
,,Hej, ja.“
,,Prečo?“ spýtala sa nedôverčivo.
Rego skĺzol lačným pohľadom na jej ruky a urputne premýšľal, či by mu jednu náramnicu nemohla dať za záchranu života...
,,Ach, tak.“ dovtípila sa Ariadna a začala sa smiať. ,,Ďakujem. Bohovia ťa za tvoju nezištnosť istotne odmenia.“ A stále sa smejúc, vďaľovala sa rozhorčeným trpaslíkom z dohľadu.
Bol to zvláštny pocit. Vedela, že kráča územím Vernofinu, ale musela premôcť svoju chuť rozbehnúť sa dole k mestu. Vlastne k ruinám, trpko si pripomenula. Navonok všetko pôsobilo tak ako predtým. Zdobené fasády nízkych domov hrdo vítali pútnikov a obchodníkov z provincií Severu, ale aj cudzincov pochádzajúcich z rôznych kútov Mellorie. Uprostred zhluku týchto obydlí sa nachádzala priestranná tržnica a na jej konci schodisko. Mohutné kamenné schodisko, vedúce ku kráľovskému palácu Vernofinu, pýche Ariadniných predkov.
Vnútri mesta sa však zakrádala zloba a utajovaná nenávisť.
Vyšla z lesa a ocitla sa na prašnej ceste. Posledné chumáče trávy minula už pred pár minútami. Vôkol nerástlo absolútne nič. Bola tu len hlina, prach a pozostatky obydlí. Kedysi tu bola dedina plná svorne žijúcich ľudí a zvierat. Dnes sa však spráchnivenými stenami zbúraných drevených chlievov preháňali akurát tak krysy.
„Ešte aj tie odtiaľ ušli,“ pomyslela si Ariadna a pri pohľade na nevinne vyzerajúci vŕšok, ku ktorému mala namierené, ju striaslo.
X X X
Dlaoken sa krčil v rohu svojej izby a jeho hruď sa natriasala dusivými vzlykmi. Spomienky naňho útočili a tentokrát nepomohli ani sidaoly. Sidaoly boli oriešky stromu rastúceho v posvätnom lese Drawy, a mali halucinogénne účinky. Ich konzumácia bola pre všetkých Drawostrianov prísne zakázaná, výnimka platila len pre nevyliečiteľne chorých, trpiacich ukrutnými bolesťami. A, samozrejme, ďalšia výnimka bola udelená kráľovi, keď sa takmer zbláznil po úteku jeho syna. Teda, nebol to tak celkom jeho syn. Pred rokmi...
,,Tuším už prichádza ten mierový vyslanec elfov, pane.“
Dlaoken pružným krokom podišiel k oknu a opatrne vyhliadol na nádvorie. ,,Vskutku, vyzerá to tak. Ale netvária sa mierumilovne,“ skonštatoval a na dôkaz, že to myslí vážne, jeho čelo zbrázdili vrásky nespokojnosti.
,,Počkajte predsa! Tam nemôžete ísť len tak! Musím vás ohlááásiť...“
Drevené dvere zdobené prekrásnym kovaním sa s pleskotom rozleteli a dnu majestátne vplával oddiel ozbrojených elfov. Odmietli zložiť zbrane pri hlavnej bráne a odhodlanie na ich tvári naznačovalo, že nebudú váhať ani s ich použitím. Zastavili dvadsať krokov od trónu vládcu a hlavami naznačili úklon na znak úcty. Potom jeden z nich, očividne veliteľ, pristúpil bližšie a nechal svoj hlboký hlas burácať miestnosťou.
,,Dlaoken, vládca deviatej provincie Severu zvanej Drawa: som Euflawus, vyslanec Elfov. Prišli sme prijať tvoju ponuku mieru. Cestou sme však boli svedkami niečoho, čo nám dalo dôvod domnievať sa, že si porušil slovo a mierovú dohodu s ľuďmi. Ak je tak, naše zbrane nesklonia svoje hroty, kým porušený sľub nenapravíš.“ Elf zmĺkol a miestnosťou sa hlasno ozvalo prenikavé ticho. Nikto sa neodvážil ani pohnúť.
V tom do miestnosti napochodovala aj kráľova osobná stráž, Dlaoken ju však posunkom poslal preč. Postavil sa a podišiel pár krokov bližšie k Elfovi.
,,Som vládca. Každé svoje rozhodnutie musím najskôr dôsledne zvážiť, pretože je mojou povinnosťou držať dané slovo. Ako sa opovažuješ ho spochybňovať?!! Ubezpečujem ťa, že moja mierová dohoda s ľuďmi je stále platná. Želal si to ešte môj otec... a želám si to aj ja. Chcem pre svoju krajinu mier. Ktokoľvek ho porušil, bude potrestaný. Chceš niekoho obviniť?“
Euflawus sa usmial a dal pokyn svojim mužom. Tí sklonili zbrane a rozostúpili sa. Pred kráľom ostal stáť chlapec, vo veku približne tretej úrovne. Mal otrhané šaty a na rukách a nohách sinky od povrazov. Hlavu mal sklonenú, postoj však hrdý.
Dlaoken podišiel k nemu a obzeral si ho s neskrývanou zvedavosťou. Zrazu zastal a zbledol.
Rýchlym pohybom strhol chlapcovi rukáv z dotrhanej košele. Akoby potreboval ešte aj ďalší dôkaz, chvejúcou sa rukou mu odtrhol aj druhý rukáv. Zalapal po dychu a padol na kolená.
Euflawus znepokojene prešiel po chlapcových rukách a vzdychol: ,,Altair.“ Potom pokľakol vedľa Dlaokena a sklonil hlavu.
