Čo to vidím, vzácna pani?
Váš úsmev hodný obety Bohom čosi kriví
a Vaše oči, kričiace farbou neba
bolesťou pozerajú do sveta.
Vzácny pane, Vy odvážny muž!
Trúfate si toľkú bolesť odomknúť?
Akej bolesti dostalo sa azda Vašej milosti?
Čujte moju spoveď:
Srdce mi kluše
po zmrznutej ceste
tak ako zvyčajne,
dnes je to však iné.
Občas z rytmu vybočí,
a horko zaplače.
Odpoveďou mu je len vlastná ozvena.
Niet toho, kto by vrátil mu
vzrušený šepot.
Zrazu je úplné bezvetrie,
ruší ho len moje chvenie
a občas skropia ho slzy horúce.
Také horúce, ako kedysi
boli žhavé bozky,
čo dnes len spomienkou sú.
Spomienkou, ktorá vzdychá
zo zaprášeného kúta.
Koho však mám žalovať?
Či tie chladné rána,
čo vítajú ma?
Mala som ja kabát,
z dračej kože ušitý,
neprenikol ním chlad,
ani ostré šípy.
Zrazu objavil sa ktosi,
čo rozospieval moje sny
a rozochvel struny v mojej hrudi.
Keď bola som milovaná,
lásku v dražbu som dala
a teraz zúfam si,
že predali aj mňa.
Slzy mi vysychajú v prázdnych očiach,
aj nádej už odišla:
drsne sa zasmiala a tresla dvermi.
