Tam, kde končí les

Ráno ju prebudil jemný dážď.
"Ešte to neskončilo, raz urobíš chybu!"
"Nie, utiekla som ti už tri krát. Strácaš nadomnou svoju moc!"
Stála v daždi, pozerala do tmavého lesa a čakala na odpoveď. Tá však neprichádzala. Vždy tam stála bez odpovede. Zašepkala zaklínadlo a čakala, čo sa bude diať. Po chvíli sa rozhliadla po krajine a vyrazila smerom na západ.

Koniec leta bol mimoriadne mrazivý. Lanmoth ležala schúlená pri ohni a snažila sa zaspať.
"Máš už všetko, ale načo ti to je?"
Ten šepot sa nedal ignorovať. Ozýval sa vždy v najnevhodnejšej chvíli a dožadoval sa pozornosti.
"Bojíš sa. Aj keď som pred tebou vždy utekala, aj tak sa ma bojíš!"
A nikdy neodpovedal. Lanmoth sa snažila spomenúť si, ako sa prevádza odklínanie; bolo to už tak dávno. Nakoniec predsa len zaspala.

Zobudila sa až tesne pred obedom. Obliekla si tmavé šaty; dobre, že ich ešte stále nosila zo sebou. Meč ukryla do húštia a zjedla posledné jedlo, ktoré ešte mala. Zobrala si len malý váčok a odišla ku skupine kameňov, ktoré stáli kúsok na západ. Boli tri, neboli nijako opracované a ani nevyzerali, že by ich tam niekto umiestnil kvôli nejakému účelu. Jednoducho tam ležali a potichu zarastali.
"Je toto to pravé miesto?"
Lanmoth na chvíľu zapochybovala. Nevedela, či je to ono, nebola si istá, či také miesto vôbec existuje. Ale musela to skúsiť.
Po okolí rosypala drobné mince. Boli zlaté a každá mala inú kresbu. Potom postavila na každý kameň jednu malú čiernu guľu. Získať tie guľe ju stálo veľa úsilia; práve kvôli nim tri razy utekala z lesa, tri razy cítila prítomnosť smrti tak blízko. Boli také studené a ťažké, akoby ani nepatrili do tohto sveta. Odstúpila a začala šeptať zaklínadlá.

Ako tak sledovala preludy, pochádzajúce z kameňov, mysľou jej prebehli spomienky. Videla sa ako malé dieťa, ktoré sa hrá v záhrade. Ale o sekundu neskôr už bežala ulicami, utekala pred rozpínajúcim sa lesom, ktorý sa snažil pohltiť tie strašné výkriky.
"Ale už je koniec. Teraz budeš trpieť ty, trpieť za všetkých tých ľudí, čo máš na svedomí!"
"Ja nemám svedomie."
Toto bolo prvý raz, čo hlas odpovedal. Lanmoth pokračovala v zaklínaní ešte niekoľko hodín až nakoniec od vyčerpania omdlela.

Keď sa prebrala, stála pred ňou tmavá postava.
"Ďakujem!"
Bol to ten známy chrapľavý hlas. Tentoraz už nešepkal, bol pevný a hlasný.
"Kto si?" Lanmoth sa postavila a začala sa pomaly obzerať dookola. Už nebola pri troch kameňoch, nachádzala sa v čiernom lese.
"Ja som ten, koho tak nenávidíš. Vzal som ti všetko, čo si mala a ty si mi teraz pomohla."
"Ako?"
"Tento les nebol môj. Ja som vybral miesto, ale bol som len väzeň. Ty si ma vyslobodila, teraz som voľný!"
Lanmoth sledovala jeho oči a videla v nich smiech.
"Celý život si študovala mágiu, aby si sa mohla pomstiť. A teraz si otvorila dvere. Les musí vypustitť všetko, čo skrýval, ale stále má moc. Moc nad tebou."
Lanmot to zrazu všetko pochopila. Otvorila dvere, ale tie sa za ňou znova zatvorili. Teraz ju väznili jej vlastné kúzla, ktoré tak často opakovala na okraji lesa.
"Len málokto má moc zrušiť vlastné kúzlo."