Biely sokol a trón z antracitu

Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo.Ja však nikomu nepoviem pravdu,nepochopili by to.Dodržím prísahu,i keby ma to malo stáť život.Z toho najprostejšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.Snáďnadíde deň,keď už nebudem musieť.Ale dovtedy ešte veľa vody pretečie a svet sa možno zmení.A možno aj nie.To je skryté i tým najmocnejším z mágov.Len jeden muž asi pozná tajomstvo sveta,ale nemá dôvod,aby mi ho prezradil. Každý príbeh má priveľa možných koncov a práve preto nekončí...A tak je to správne. Povedal,že na mňa bude čakať.Verím mu.Dovtedy budem chodiť v čiernom,dodržiavať prísahu a na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo. Spomienky už pomaly zaviali víchrice času,nerozpamätám sa už na svoje meno pravé meno.I tak nie je dôležité. On ma volal Danáriel Hiael – Vládkyňa ohňa. Bola noc a ja som musela ostať v lese,hviezdy žiarili ako oči snežného leoparda.Oheň pohasol,dohorel,zostala z neho len žeravá pahreba.Tvrdo som zaspala,ale vo sne som cítila nepokoj a strach... Videla som hviezdnatú oblohu a na nej letmý tieň.Potom som na svet hľadela vtáčimi očami,sledovala som cestu,kľukatú a nebezpečnú,plnú prekážok.Tiahla sa na sever,cez ľad a vietor,cez sneh a mráz až k zámku nešťatia a zatratenia.V komnate stvorenej z ničoty sedel mladý a predsa veky starý muž s ľadovými očami a vlasmi temnejšími než svet po západe slnka.Avšak na jeho tvári nebolo ani len bledé svetlo mesiaca.Akoby nežil a jediné,čo z neho sálalo,bol chlad.Trpel,avšak nemohol vyroniť ani jedinú slzu.Sen preťal sokolí škrek a ja som sa spotená prebudila.Zvláštny smútok pretrval,cítila som nad mužom hlbokú ľútosť.Okolo mňa bolo hlboké,až mŕtvolné ticho,keď od severu zavial silný vietor,ktorý nehýbal listami na stromoch, rozovial len moje vlasy a so sebou niesol mlčanlivý plač a nemú prosbu.Vstala som a ako zmámená som sa vydala smerom,kam ma niekto volal.Šla som bez oddychu celú noc,až kým východ slnka nerozjasnil oblohu.Unavená som padla na zem a zaspala som tvrdým spánkom bez snov.Prebrala som sa večer.Teraz bolo volanie ešte silnejšie,akoby sa potešil,že ho nasledujem.Bola tma a nevidela som dobre,ale ani raz som nezakopla a nespadla.Keď som nadránom znova zaspávala,ešte som stihla zazrieť,ako si na strom vedľa mňa niečo s elegantnou ľahkosťou sadlo.Tentoraz sa zjavil ďalší sen,no nebol v ňom smutný muž,ale prekrásny snehobiely sokol s čiernymi koncami štíhlych krídel.Letel po nekonečnej oblohe neprirodzene ľahko a bez akéhokoľvek zvuku okrem občasného zaškriekania,ktoré sa nieslo smerom ku mne.Oči mal tmavé a keď na mňa pozrel,cítila som sa,akoby mi niekto prebodával srdce nožom.Spoznala som,že to on ma volá,aby som šla ďaleko na sever mne neznámou cestou.A odrazu som počula samu seba,ako mu odpovedám:,,Pôjdem.Pôjdem za tebou,ak mi ukážeš správny smer.“Zobudila som sa a on predo mnou naozaj sedel,pozeral na mňa vedúcimi očami.Tiene stromov medzi nami vytvárali hlbokú priepasť.,,Kto si?“skríkla som do noci.Odpoveď som skôr cítila než počula:,,Poď.Umiera.“Nato vyletel k nebu okom nepostrehnuteľnou rýchlosťou.Rozbehla som sa za ním,nemohla som ho nechať odísť,muž s ľadovými očami vo mne vyvolal priveľkú bolesť.Letel.Bežala som.Od severu zadul vietor a vyrazil mi dych.Sprevádzala ma sokolova myšlienka:,,Len oheň môže poraziť ľad.Ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...“ Tri noci som bežala za bielym sokolom a tri dni som spala pod páliacim slnkom,na ktorého svit som začínala zabúdaťA na štvrtú noc sme zastali pred riekou.Okolo nej ležali hmly,cez ktoré som nevidela na druhý breh,ona sama bola veľmi široká...Burácajúc sa valila doďaleka a výsmešne šumela vlnami.Sokol sa vznášal nad ňou.Pochopila som – toto bola prvá skúška.Sokol čakal.Vtedy sa odnikiaľ zjavila lastovička a jediným mávnutím útlych krídel sa zniesla ku temnej vode.Ich koncami sa letmo dotkla hladiny a padla zničená ľadom pod moje nohy.,,Lastovička je symbol nádeje.Ale napriek mladému a ohnivému duchovi zahynula zimou.“Strašné varovanie mnou otriaslo,nevedela som,ako sa dostať cez smrtiacu vodu,stále som mala pred očami nevyslovenú prosbu sokola.,,Prečo mi nepomôžeš?“ ,,Ako?“zacítila som ostrú odpoveď.,,Dostať sa na druhú stranu.“,,Nepotrebuješ to.Vládneš ohňom.“Pristúpila som tesne k brehu a pokľakla som.Opatrne som priložila ruky k vlnám,pod mojím dotykom sa vody utíšili a z dlaní mi vytrysklo krvavočervené svetlo.Rieka teraz plynula podľa mojej vôle,vošla som do nej a ona ustupovala pod mojimi krokmi.Biely sokol preletel tesne popri mne a zľahka sa dotkol krídlami mojej tváre.Po tom pohladení ma zamrazilo a po chrbte mi prešla vlna tepla.Už sme nebežali.Sokol pomaly plachtil predo mnou a ja som vedela,že teraz už niet cesty späť.Stále sa viac a viac ochladzovalo,onedlho mi na plecia spadli prvé snehové vločky,vynímali sa na mojich čiernych vlasoch ako biele diamanty.I keď sme teraz išli po rovine,bola stále väčšia tma,až sme prišli pred stenu černoty,temnej ako komnata,v ktorej sedel ten,pre ktorého som podstupovala túto cestu.Sokol vletel dnu,šla som za ním – druhá skúška.Vo chvíli,ako som vošla,noc mi zastrela oči,videla som len sokola,vznášajúci sa briliant,žiariaceho uprostred tmy ako prvá večerná hviezda.Avšak po chvíli som ho stratila. Nevedela som,kadiaľ ísť,sokol bol preč,keď ku mne priletela myšlienka:,,Svetlo dokáže preraziť cez tmu.Ty si svetlo.“A vtedy sa zjavila aureola onej žiary,ako pri rieke,obklopila ma a rozohnala tiene.Zjavila sa úzka cesta a ja som po nej s istotou vykročila,až von za clonu noci.Sokol na mňa čakal.V jeho očiach som čítala radosť,vystrelil k nebu – ja za ním.Znova zadul severný vietor,nemohla som kráčať proti nemu,so sebou niesol nemý výkrik.Premkol ma ochromujúci strach.Vietor kvílil cudzími hlasmi,jeho chvejivé prsty ma chceli zastaviť,bodal ma do tváre tisícmi drobných ihličiek – tretia skúška.Sokol po dlhom čase zaškriekal,keď ním vietor surovo zazmietal.Na tento zvuk ho vietor začal obchádzať a on letel,akoby nezavial ani vánok.O to silnejšie sa však opieral do mňa a ja som mu už viac nevládala odporovať.,,Teplo roztopí chlad...“A ja som rozpäla ruky,zdvihla víchricu,ktorá so sebou niesla iskry ohňa a ona zatlačila severák späť,odkiaľ prišiel.Ustal. Sokol si sadol na jeden so stromov a pohľadom ma volal k sebe.,,Ukázala si,že dokážeš roztopiť ľad,rozohnať tmu a postaviť sa vetru zo severu.Odteraz nech si Danáriel Hiael – Tá,ktorá vládne ohňu.“,,Je cesta ešte dlhá?“Ale sokol neodpovedal.Videla som,že o chvíľu vyjde slnko.Nato som náhle pocítila veľkú únavu a zaspala som.Spánok sprevádzal sen:vysoké,snehom zaviate hory,kam nikto nikdy nevstúpil.Na jednej z hôr stojí veža z matného kaleného skla,dostať sa k nej môže len ten,kto má krídla.K nej smerujem,v jej najvyššom poschodí stojí trón z antracitu a na ňom sedí ten,kto má srdce z ľadu,tmy a vetra.Čaká na mňa,ale nevie,že prídem.Umiera.Pod horami,uprostred mrazov stojí snehom nedotknuté ľúbezné mesto,ale je mŕtve,i keď v ňom svieti slnko.Len jediný človek,mladá žena so svetlými vlasmi,stojí uprostred prázdnej ulice a vzhliada k veži zo skla.V tvári má slzami vpísanú lásku a utrpenie,ale sama je zmenená na ľadovú sochu,navždy,neodčiniteľne.Veža na ňu hľadí nevšímavo,ona na vežu prosebne.Jej oči farby slnka splývajú so zlatavým oparom stúpajúcim z opustených utešených alejí.Okolo veže letí biely sokol... Zobudil ma plieskaním krídel a zaškriekaním,pochopila som,že koniec cesty je už blízko.Do mysle mi vstúpila zmätená myšlienka:,,Rýchlo,rýchlo,volá ma,trpí...Ponáhľaj sa,Danáriel,ponáhľaj!“Slnko ešte celkom nezapadlo,zdalo sa mi,že v diaľke vidím,ako sa sklenená veža zablysla.Sokol bol nervózny,neustále ma nútil do rýchlejšieho behu,ale ja som už viac nemohla.Hodiny ubiehali,zima začínala byť neznesiteľná,sokol letel.Ale nadránom sme stáli pod vežou a ja som udivene hľadela dole na zakliate mesto.Slzy dievčiny sa leskli vo vychádzajúcom slnku,primrznuté k jej tvári.Pozrela som nad seba,veža sa zdala byť nedostupná.,,Nikdy sa tam nedostanem,“zašepkala som ticho k sokolovi.,,Musíš,niet návratu a ty to vieš.Oheň sa dostane všade.Ty si oheň.“A vyletel hore,krúžil okolo veže,videla som jeho odraz v matnom skle,čakal,že pôjdem za ním.Vstúpilo do mňa teplo,ako vtedy,keď sa ma dotkol krídlami,menila som sa na plameň a ľahko som stúpala za bielym sokolom...Vedel to.Veža mala len jedno okno,z ktorého vanul chlad do širokého okolia.Otupil moje zmysly a skoro som sa vrátila do svojej podoby,keď som začula:,,Spomeň si,len oheň môže poraziť ľad,ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...To nemieš dopustiť!“To bola prvá ostrejšia myšlienka,akú som od sokola zacítila.Udržala som sa.Vstúpila som do veže,stála som priamo pred antracitovým trónom a okolo žiarili jasnomodré oslepujúce steny utkané zo zimy.Sokol vletel za mnou a zamieril rovno k trónu.Až teraz som sa odvážila zdvihnúť zrak.Bol tam.Sedel,jeho vlasy splývali s čiernym antracitom,oči bodali ako ostré úlomky skla veže a v pohľade nebolo citu.Nepozrel na mňa,akoby som tam vôbec nebola,ale upieral zrak na bieleho sokola,vyzeral,že sa naňho nemôže rozpamätať...,,Vrátil si sa,“prehovoril nakoniec.Pri tom hlase ma striaslo,pocítila som strach z vlastnej opovážlivosti,mojím srdcom prešiel chlad.Vrátila som sa do svojej podoby,pri tom hlase som nemohla udržiavať oheň,bol ako smrť,tvrdý,ostrý,kovový.Sokol zaškriekal a sadol mu na ruku.Muž ho pohladil,ale jeho ruka nebola schopná takého gesta,vyzerala studeno...,,Myslel som,že sa nevrátiš,Rionor,že si už navždy preč...“Ale v hlase nebolo cítiť smútok ani radosť.Sokol mu pozrel priamo do oceľových očí.Vtedy sa muž otočil,uprel na mňa zrak,ktorý mrazil,no ja som ovládala oheň,dve sily bojovali proti sebe,spomenula som si na zakliate mesto a on sa vzdal.,,Prečo si prišla,Vládkyňa ohňa?“,,Sokol ma zavolal.“Zasmial sa,ako keď sa padajú sklenené črepy na zmrznutú zem.,,Kto je to dievča so zlatými očami?“Vstal.I jeho kroky zneli prázdne a duto.,,Čo to...dávno...milovala ma.A to ju zabilo.“Až teraz som pochopila,pochopila som,čo chcel odo mňa biely sokol.Pocítila som,ako oheň vo mne vzplanul a pocítila som lásku k tomuto vládcovi ľadu,ktorého pomaly zabíjala zima,ktorý zabudol cítiť.Biely sokol to od začiatku vedel,spoznal,že to je je jediná cesta,ako ho zachrániť.Pristúpila som k nemu a pobozkala ho na zamrznuté pery,oheň zo mňa vstúpil do neho a rozmrazil črepinku ľadu v jeho srdci.Oči sa mu trocha rozjasnili,ale nie celkom.Odstúpil odo mňa.,,Neviem,či ťa budem vedieť milovať.“,,Môj oheň nedokáže úplne roztopiť tvoje srdce.Čo mám urobiť?“ Odvrátil zrak.,,Chceš skončiť ako Zlatooká?“,,Právom som získala svoje meno.“,,Zlož prísahu.“,,Akú?“,,Že neustaneš v hľadaní,pôjdeš ohňom i ľadom,vetrom i vodou,kým nezistíš,ako zmeniť srdce človeka.“,,Prisahám,že pôjdem ohňom i ľadom,vetrom i vodou,neustanem v hľadaní,kým nenájdem liek,čo rozmrazí srdce človeka.Prisahám na moju lásku k vládcovi ľadu!“Sokol zaškriekal. Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Neviem,či splním prísahu,ale som ochotná za ňu položiť život.Z toho najjednoduchšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.A biely sokol ma bude sprevádzať. Biely sokol a trón z antracitu Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo.Ja však nikomu nepoviem pravdu,nepochopili by to.Dodržím prísahu,i keby ma to malo stáť život.Z toho najprostejšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.Snáďnadíde deň,keď už nebudem musieť.Ale dovtedy ešte veľa vody pretečie a svet sa možno zmení.A možno aj nie.To je skryté i tým najmocnejším z mágov.Len jeden muž asi pozná tajomstvo sveta,ale nemá dôvod,aby mi ho prezradil. Každý príbeh má priveľa možných koncov a práve preto nekončí...A tak je to správne. Povedal,že na mňa bude čakať.Verím mu.Dovtedy budem chodiť v čiernom,dodržiavať prísahu a na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo. Spomienky už pomaly zaviali víchrice času,nerozpamätám sa už na svoje meno pravé meno.I tak nie je dôležité. On ma volal Danáriel Hiael – Vládkyňa ohňa. Bola noc a ja som musela ostať v lese,hviezdy žiarili ako oči snežného leoparda.Oheň pohasol,dohorel,zostala z neho len žeravá pahreba.Tvrdo som zaspala,ale vo sne som cítila nepokoj a strach... Videla som hviezdnatú oblohu a na nej letmý tieň.Potom som na svet hľadela vtáčimi očami,sledovala som cestu,kľukatú a nebezpečnú,plnú prekážok.Tiahla sa na sever,cez ľad a vietor,cez sneh a mráz až k zámku nešťatia a zatratenia.V komnate stvorenej z ničoty sedel mladý a predsa veky starý muž s ľadovými očami a vlasmi temnejšími než svet po západe slnka.Avšak na jeho tvári nebolo ani len bledé svetlo mesiaca.Akoby nežil a jediné,čo z neho sálalo,bol chlad.Trpel,avšak nemohol vyroniť ani jedinú slzu.Sen preťal sokolí škrek a ja som sa spotená prebudila.Zvláštny smútok pretrval,cítila som nad mužom hlbokú ľútosť.Okolo mňa bolo hlboké,až mŕtvolné ticho,keď od severu zavial silný vietor,ktorý nehýbal listami na stromoch, rozovial len moje vlasy a so sebou niesol mlčanlivý plač a nemú prosbu.Vstala som a ako zmámená som sa vydala smerom,kam ma niekto volal.Šla som bez oddychu celú noc,až kým východ slnka nerozjasnil oblohu.Unavená som padla na zem a zaspala som tvrdým spánkom bez snov.Prebrala som sa večer.Teraz bolo volanie ešte silnejšie,akoby sa potešil,že ho nasledujem.Bola tma a nevidela som dobre,ale ani raz som nezakopla a nespadla.Keď som nadránom znova zaspávala,ešte som stihla zazrieť,ako si na strom vedľa mňa niečo s elegantnou ľahkosťou sadlo.Tentoraz sa zjavil ďalší sen,no nebol v ňom smutný muž,ale prekrásny snehobiely sokol s čiernymi koncami štíhlych krídel.Letel po nekonečnej oblohe neprirodzene ľahko a bez akéhokoľvek zvuku okrem občasného zaškriekania,ktoré sa nieslo smerom ku mne.Oči mal tmavé a keď na mňa pozrel,cítila som sa,akoby mi niekto prebodával srdce nožom.Spoznala som,že to on ma volá,aby som šla ďaleko na sever mne neznámou cestou.A odrazu som počula samu seba,ako mu odpovedám:,,Pôjdem.Pôjdem za tebou,ak mi ukážeš správny smer.“Zobudila som sa a on predo mnou naozaj sedel,pozeral na mňa vedúcimi očami.Tiene stromov medzi nami vytvárali hlbokú priepasť.,,Kto si?“skríkla som do noci.Odpoveď som skôr cítila než počula:,,Poď.Umiera.“Nato vyletel k nebu okom nepostrehnuteľnou rýchlosťou.Rozbehla som sa za ním,nemohla som ho nechať odísť,muž s ľadovými očami vo mne vyvolal priveľkú bolesť.Letel.Bežala som.Od severu zadul vietor a vyrazil mi dych.Sprevádzala ma sokolova myšlienka:,,Len oheň môže poraziť ľad.Ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...“ Tri noci som bežala za bielym sokolom a tri dni som spala pod páliacim slnkom,na ktorého svit som začínala zabúdaťA na štvrtú noc sme zastali pred riekou.Okolo nej ležali hmly,cez ktoré som nevidela na druhý breh,ona sama bola veľmi široká...Burácajúc sa valila doďaleka a výsmešne šumela vlnami.Sokol sa vznášal nad ňou.Pochopila som – toto bola prvá skúška.Sokol čakal.Vtedy sa odnikiaľ zjavila lastovička a jediným mávnutím útlych krídel sa zniesla ku temnej vode.Ich koncami sa letmo dotkla hladiny a padla zničená ľadom pod moje nohy.,,Lastovička je symbol nádeje.Ale napriek mladému a ohnivému duchovi zahynula zimou.“Strašné varovanie mnou otriaslo,nevedela som,ako sa dostať cez smrtiacu vodu,stále som mala pred očami nevyslovenú prosbu sokola.,,Prečo mi nepomôžeš?“ ,,Ako?“zacítila som ostrú odpoveď.,,Dostať sa na druhú stranu.“,,Nepotrebuješ to.Vládneš ohňom.“Pristúpila som tesne k brehu a pokľakla som.Opatrne som priložila ruky k vlnám,pod mojím dotykom sa vody utíšili a z dlaní mi vytrysklo krvavočervené svetlo.Rieka teraz plynula podľa mojej vôle,vošla som do nej a ona ustupovala pod mojimi krokmi.Biely sokol preletel tesne popri mne a zľahka sa dotkol krídlami mojej tváre.Po tom pohladení ma zamrazilo a po chrbte mi prešla vlna tepla.Už sme nebežali.Sokol pomaly plachtil predo mnou a ja som vedela,že teraz už niet cesty späť.Stále sa viac a viac ochladzovalo,onedlho mi na plecia spadli prvé snehové vločky,vynímali sa na mojich čiernych vlasoch ako biele diamanty.I keď sme teraz išli po rovine,bola stále väčšia tma,až sme prišli pred stenu černoty,temnej ako komnata,v ktorej sedel ten,pre ktorého som podstupovala túto cestu.Sokol vletel dnu,šla som za ním – druhá skúška.Vo chvíli,ako som vošla,noc mi zastrela oči,videla som len sokola,vznášajúci sa briliant,žiariaceho uprostred tmy ako prvá večerná hviezda.Avšak po chvíli som ho stratila. Nevedela som,kadiaľ ísť,sokol bol preč,keď ku mne priletela myšlienka:,,Svetlo dokáže preraziť cez tmu.Ty si svetlo.“A vtedy sa zjavila aureola onej žiary,ako pri rieke,obklopila ma a rozohnala tiene.Zjavila sa úzka cesta a ja som po nej s istotou vykročila,až von za clonu noci.Sokol na mňa čakal.V jeho očiach som čítala radosť,vystrelil k nebu – ja za ním.Znova zadul severný vietor,nemohla som kráčať proti nemu,so sebou niesol nemý výkrik.Premkol ma ochromujúci strach.Vietor kvílil cudzími hlasmi,jeho chvejivé prsty ma chceli zastaviť,bodal ma do tváre tisícmi drobných ihličiek – tretia skúška.Sokol po dlhom čase zaškriekal,keď ním vietor surovo zazmietal.Na tento zvuk ho vietor začal obchádzať a on letel,akoby nezavial ani vánok.O to silnejšie sa však opieral do mňa a ja som mu už viac nevládala odporovať.,,Teplo roztopí chlad...“A ja som rozpäla ruky,zdvihla víchricu,ktorá so sebou niesla iskry ohňa a ona zatlačila severák späť,odkiaľ prišiel.Ustal. Sokol si sadol na jeden so stromov a pohľadom ma volal k sebe.,,Ukázala si,že dokážeš roztopiť ľad,rozohnať tmu a postaviť sa vetru zo severu.Odteraz nech si Danáriel Hiael – Tá,ktorá vládne ohňu.“,,Je cesta ešte dlhá?“Ale sokol neodpovedal.Videla som,že o chvíľu vyjde slnko.Nato som náhle pocítila veľkú únavu a zaspala som.Spánok sprevádzal sen:vysoké,snehom zaviate hory,kam nikto nikdy nevstúpil.Na jednej z hôr stojí veža z matného kaleného skla,dostať sa k nej môže len ten,kto má krídla.K nej smerujem,v jej najvyššom poschodí stojí trón z antracitu a na ňom sedí ten,kto má srdce z ľadu,tmy a vetra.Čaká na mňa,ale nevie,že prídem.Umiera.Pod horami,uprostred mrazov stojí snehom nedotknuté ľúbezné mesto,ale je mŕtve,i keď v ňom svieti slnko.Len jediný človek,mladá žena so svetlými vlasmi,stojí uprostred prázdnej ulice a vzhliada k veži zo skla.V tvári má slzami vpísanú lásku a utrpenie,ale sama je zmenená na ľadovú sochu,navždy,neodčiniteľne.Veža na ňu hľadí nevšímavo,ona na vežu prosebne.Jej oči farby slnka splývajú so zlatavým oparom stúpajúcim z opustených utešených alejí.Okolo veže letí biely sokol... Zobudil ma plieskaním krídel a zaškriekaním,pochopila som,že koniec cesty je už blízko.Do mysle mi vstúpila zmätená myšlienka:,,Rýchlo,rýchlo,volá ma,trpí...Ponáhľaj sa,Danáriel,ponáhľaj!“Slnko ešte celkom nezapadlo,zdalo sa mi,že v diaľke vidím,ako sa sklenená veža zablysla.Sokol bol nervózny,neustále ma nútil do rýchlejšieho behu,ale ja som už viac nemohla.Hodiny ubiehali,zima začínala byť neznesiteľná,sokol letel.Ale nadránom sme stáli pod vežou a ja som udivene hľadela dole na zakliate mesto.Slzy dievčiny sa leskli vo vychádzajúcom slnku,primrznuté k jej tvári.Pozrela som nad seba,veža sa zdala byť nedostupná.,,Nikdy sa tam nedostanem,“zašepkala som ticho k sokolovi.,,Musíš,niet návratu a ty to vieš.Oheň sa dostane všade.Ty si oheň.“A vyletel hore,krúžil okolo veže,videla som jeho odraz v matnom skle,čakal,že pôjdem za ním.Vstúpilo do mňa teplo,ako vtedy,keď sa ma dotkol krídlami,menila som sa na plameň a ľahko som stúpala za bielym sokolom...Vedel to.Veža mala len jedno okno,z ktorého vanul chlad do širokého okolia.Otupil moje zmysly a skoro som sa vrátila do svojej podoby,keď som začula:,,Spomeň si,len oheň môže poraziť ľad,ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...To nemieš dopustiť!“To bola prvá ostrejšia myšlienka,akú som od sokola zacítila.Udržala som sa.Vstúpila som do veže,stála som priamo pred antracitovým trónom a okolo žiarili jasnomodré oslepujúce steny utkané zo zimy.Sokol vletel za mnou a zamieril rovno k trónu.Až teraz som sa odvážila zdvihnúť zrak.Bol tam.Sedel,jeho vlasy splývali s čiernym antracitom,oči bodali ako ostré úlomky skla veže a v pohľade nebolo citu.Nepozrel na mňa,akoby som tam vôbec nebola,ale upieral zrak na bieleho sokola,vyzeral,že sa naňho nemôže rozpamätať...,,Vrátil si sa,“prehovoril nakoniec.Pri tom hlase ma striaslo,pocítila som strach z vlastnej opovážlivosti,mojím srdcom prešiel chlad.Vrátila som sa do svojej podoby,pri tom hlase som nemohla udržiavať oheň,bol ako smrť,tvrdý,ostrý,kovový.Sokol zaškriekal a sadol mu na ruku.Muž ho pohladil,ale jeho ruka nebola schopná takého gesta,vyzerala studeno...,,Myslel som,že sa nevrátiš,Rionor,že si už navždy preč...“Ale v hlase nebolo cítiť smútok ani radosť.Sokol mu pozrel priamo do oceľových očí.Vtedy sa muž otočil,uprel na mňa zrak,ktorý mrazil,no ja som ovládala oheň,dve sily bojovali proti sebe,spomenula som si na zakliate mesto a on sa vzdal.,,Prečo si prišla,Vládkyňa ohňa?“,,Sokol ma zavolal.“Zasmial sa,ako keď sa padajú sklenené črepy na zmrznutú zem.,,Kto je to dievča so zlatými očami?“Vstal.I jeho kroky zneli prázdne a duto.,,Čo to...dávno...milovala ma.A to ju zabilo.“Až teraz som pochopila,pochopila som,čo chcel odo mňa biely sokol.Pocítila som,ako oheň vo mne vzplanul a pocítila som lásku k tomuto vládcovi ľadu,ktorého pomaly zabíjala zima,ktorý zabudol cítiť.Biely sokol to od začiatku vedel,spoznal,že to je je jediná cesta,ako ho zachrániť.Pristúpila som k nemu a pobozkala ho na zamrznuté pery,oheň zo mňa vstúpil do neho a rozmrazil črepinku ľadu v jeho srdci.Oči sa mu trocha rozjasnili,ale nie celkom.Odstúpil odo mňa.,,Neviem,či ťa budem vedieť milovať.“,,Môj oheň nedokáže úplne roztopiť tvoje srdce.Čo mám urobiť?“ Odvrátil zrak.,,Chceš skončiť ako Zlatooká?“,,Právom som získala svoje meno.“,,Zlož prísahu.“,,Akú?“,,Že neustaneš v hľadaní,pôjdeš ohňom i ľadom,vetrom i vodou,kým nezistíš,ako zmeniť srdce človeka.“,,Prisahám,že pôjdem ohňom i ľadom,vetrom i vodou,neustanem v hľadaní,kým nenájdem liek,čo rozmrazí srdce človeka.Prisahám na moju lásku k vládcovi ľadu!“Sokol zaškriekal. Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Neviem,či splním prísahu,ale som ochotná za ňu položiť život.Z toho najjednoduchšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.A biely sokol ma bude sprevádzať. Biely sokol a trón z antracitu Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo.Ja však nikomu nepoviem pravdu,nepochopili by to.Dodržím prísahu,i keby ma to malo stáť život.Z toho najprostejšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.Snáďnadíde deň,keď už nebudem musieť.Ale dovtedy ešte veľa vody pretečie a svet sa možno zmení.A možno aj nie.To je skryté i tým najmocnejším z mágov.Len jeden muž asi pozná tajomstvo sveta,ale nemá dôvod,aby mi ho prezradil. Každý príbeh má priveľa možných koncov a práve preto nekončí...A tak je to správne. Povedal,že na mňa bude čakať.Verím mu.Dovtedy budem chodiť v čiernom,dodržiavať prísahu a na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo. Spomienky už pomaly zaviali víchrice času,nerozpamätám sa už na svoje meno pravé meno.I tak nie je dôležité. On ma volal Danáriel Hiael – Vládkyňa ohňa. Bola noc a ja som musela ostať v lese,hviezdy žiarili ako oči snežného leoparda.Oheň pohasol,dohorel,zostala z neho len žeravá pahreba.Tvrdo som zaspala,ale vo sne som cítila nepokoj a strach... Videla som hviezdnatú oblohu a na nej letmý tieň.Potom som na svet hľadela vtáčimi očami,sledovala som cestu,kľukatú a nebezpečnú,plnú prekážok.Tiahla sa na sever,cez ľad a vietor,cez sneh a mráz až k zámku nešťatia a zatratenia.V komnate stvorenej z ničoty sedel mladý a predsa veky starý muž s ľadovými očami a vlasmi temnejšími než svet po západe slnka.Avšak na jeho tvári nebolo ani len bledé svetlo mesiaca.Akoby nežil a jediné,čo z neho sálalo,bol chlad.Trpel,avšak nemohol vyroniť ani jedinú slzu.Sen preťal sokolí škrek a ja som sa spotená prebudila.Zvláštny smútok pretrval,cítila som nad mužom hlbokú ľútosť.Okolo mňa bolo hlboké,až mŕtvolné ticho,keď od severu zavial silný vietor,ktorý nehýbal listami na stromoch, rozovial len moje vlasy a so sebou niesol mlčanlivý plač a nemú prosbu.Vstala som a ako zmámená som sa vydala smerom,kam ma niekto volal.Šla som bez oddychu celú noc,až kým východ slnka nerozjasnil oblohu.Unavená som padla na zem a zaspala som tvrdým spánkom bez snov.Prebrala som sa večer.Teraz bolo volanie ešte silnejšie,akoby sa potešil,že ho nasledujem.Bola tma a nevidela som dobre,ale ani raz som nezakopla a nespadla.Keď som nadránom znova zaspávala,ešte som stihla zazrieť,ako si na strom vedľa mňa niečo s elegantnou ľahkosťou sadlo.Tentoraz sa zjavil ďalší sen,no nebol v ňom smutný muž,ale prekrásny snehobiely sokol s čiernymi koncami štíhlych krídel.Letel po nekonečnej oblohe neprirodzene ľahko a bez akéhokoľvek zvuku okrem občasného zaškriekania,ktoré sa nieslo smerom ku mne.Oči mal tmavé a keď na mňa pozrel,cítila som sa,akoby mi niekto prebodával srdce nožom.Spoznala som,že to on ma volá,aby som šla ďaleko na sever mne neznámou cestou.A odrazu som počula samu seba,ako mu odpovedám:,,Pôjdem.Pôjdem za tebou,ak mi ukážeš správny smer.“Zobudila som sa a on predo mnou naozaj sedel,pozeral na mňa vedúcimi očami.Tiene stromov medzi nami vytvárali hlbokú priepasť.,,Kto si?“skríkla som do noci.Odpoveď som skôr cítila než počula:,,Poď.Umiera.“Nato vyletel k nebu okom nepostrehnuteľnou rýchlosťou.Rozbehla som sa za ním,nemohla som ho nechať odísť,muž s ľadovými očami vo mne vyvolal priveľkú bolesť.Letel.Bežala som.Od severu zadul vietor a vyrazil mi dych.Sprevádzala ma sokolova myšlienka:,,Len oheň môže poraziť ľad.Ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...“ Tri noci som bežala za bielym sokolom a tri dni som spala pod páliacim slnkom,na ktorého svit som začínala zabúdaťA na štvrtú noc sme zastali pred riekou.Okolo nej ležali hmly,cez ktoré som nevidela na druhý breh,ona sama bola veľmi široká...Burácajúc sa valila doďaleka a výsmešne šumela vlnami.Sokol sa vznášal nad ňou.Pochopila som – toto bola prvá skúška.Sokol čakal.Vtedy sa odnikiaľ zjavila lastovička a jediným mávnutím útlych krídel sa zniesla ku temnej vode.Ich koncami sa letmo dotkla hladiny a padla zničená ľadom pod moje nohy.,,Lastovička je symbol nádeje.Ale napriek mladému a ohnivému duchovi zahynula zimou.“Strašné varovanie mnou otriaslo,nevedela som,ako sa dostať cez smrtiacu vodu,stále som mala pred očami nevyslovenú prosbu sokola.,,Prečo mi nepomôžeš?“ ,,Ako?“zacítila som ostrú odpoveď.,,Dostať sa na druhú stranu.“,,Nepotrebuješ to.Vládneš ohňom.“Pristúpila som tesne k brehu a pokľakla som.Opatrne som priložila ruky k vlnám,pod mojím dotykom sa vody utíšili a z dlaní mi vytrysklo krvavočervené svetlo.Rieka teraz plynula podľa mojej vôle,vošla som do nej a ona ustupovala pod mojimi krokmi.Biely sokol preletel tesne popri mne a zľahka sa dotkol krídlami mojej tváre.Po tom pohladení ma zamrazilo a po chrbte mi prešla vlna tepla.Už sme nebežali.Sokol pomaly plachtil predo mnou a ja som vedela,že teraz už niet cesty späť.Stále sa viac a viac ochladzovalo,onedlho mi na plecia spadli prvé snehové vločky,vynímali sa na mojich čiernych vlasoch ako biele diamanty.I keď sme teraz išli po rovine,bola stále väčšia tma,až sme prišli pred stenu černoty,temnej ako komnata,v ktorej sedel ten,pre ktorého som podstupovala túto cestu.Sokol vletel dnu,šla som za ním – druhá skúška.Vo chvíli,ako som vošla,noc mi zastrela oči,videla som len sokola,vznášajúci sa briliant,žiariaceho uprostred tmy ako prvá večerná hviezda.Avšak po chvíli som ho stratila. Nevedela som,kadiaľ ísť,sokol bol preč,keď ku mne priletela myšlienka:,,Svetlo dokáže preraziť cez tmu.Ty si svetlo.“A vtedy sa zjavila aureola onej žiary,ako pri rieke,obklopila ma a rozohnala tiene.Zjavila sa úzka cesta a ja som po nej s istotou vykročila,až von za clonu noci.Sokol na mňa čakal.V jeho očiach som čítala radosť,vystrelil k nebu – ja za ním.Znova zadul severný vietor,nemohla som kráčať proti nemu,so sebou niesol nemý výkrik.Premkol ma ochromujúci strach.Vietor kvílil cudzími hlasmi,jeho chvejivé prsty ma chceli zastaviť,bodal ma do tváre tisícmi drobných ihličiek – tretia skúška.Sokol po dlhom čase zaškriekal,keď ním vietor surovo zazmietal.Na tento zvuk ho vietor začal obchádzať a on letel,akoby nezavial ani vánok.O to silnejšie sa však opieral do mňa a ja som mu už viac nevládala odporovať.,,Teplo roztopí chlad...“A ja som rozpäla ruky,zdvihla víchricu,ktorá so sebou niesla iskry ohňa a ona zatlačila severák späť,odkiaľ prišiel.Ustal. Sokol si sadol na jeden so stromov a pohľadom ma volal k sebe.,,Ukázala si,že dokážeš roztopiť ľad,rozohnať tmu a postaviť sa vetru zo severu.Odteraz nech si Danáriel Hiael – Tá,ktorá vládne ohňu.“,,Je cesta ešte dlhá?“Ale sokol neodpovedal.Videla som,že o chvíľu vyjde slnko.Nato som náhle pocítila veľkú únavu a zaspala som.Spánok sprevádzal sen:vysoké,snehom zaviate hory,kam nikto nikdy nevstúpil.Na jednej z hôr stojí veža z matného kaleného skla,dostať sa k nej môže len ten,kto má krídla.K nej smerujem,v jej najvyššom poschodí stojí trón z antracitu a na ňom sedí ten,kto má srdce z ľadu,tmy a vetra.Čaká na mňa,ale nevie,že prídem.Umiera.Pod horami,uprostred mrazov stojí snehom nedotknuté ľúbezné mesto,ale je mŕtve,i keď v ňom svieti slnko.Len jediný človek,mladá žena so svetlými vlasmi,stojí uprostred prázdnej ulice a vzhliada k veži zo skla.V tvári má slzami vpísanú lásku a utrpenie,ale sama je zmenená na ľadovú sochu,navždy,neodčiniteľne.Veža na ňu hľadí nevšímavo,ona na vežu prosebne.Jej oči farby slnka splývajú so zlatavým oparom stúpajúcim z opustených utešených alejí.Okolo veže letí biely sokol... Zobudil ma plieskaním krídel a zaškriekaním,pochopila som,že koniec cesty je už blízko.Do mysle mi vstúpila zmätená myšlienka:,,Rýchlo,rýchlo,volá ma,trpí...Ponáhľaj sa,Danáriel,ponáhľaj!“Slnko ešte celkom nezapadlo,zdalo sa mi,že v diaľke vidím,ako sa sklenená veža zablysla.Sokol bol nervózny,neustále ma nútil do rýchlejšieho behu,ale ja som už viac nemohla.Hodiny ubiehali,zima začínala byť neznesiteľná,sokol letel.Ale nadránom sme stáli pod vežou a ja som udivene hľadela dole na zakliate mesto.Slzy dievčiny sa leskli vo vychádzajúcom slnku,primrznuté k jej tvári.Pozrela som nad seba,veža sa zdala byť nedostupná.,,Nikdy sa tam nedostanem,“zašepkala som ticho k sokolovi.,,Musíš,niet návratu a ty to vieš.Oheň sa dostane všade.Ty si oheň.“A vyletel hore,krúžil okolo veže,videla som jeho odraz v matnom skle,čakal,že pôjdem za ním.Vstúpilo do mňa teplo,ako vtedy,keď sa ma dotkol krídlami,menila som sa na plameň a ľahko som stúpala za bielym sokolom...Vedel to.Veža mala len jedno okno,z ktorého vanul chlad do širokého okolia.Otupil moje zmysly a skoro som sa vrátila do svojej podoby,keď som začula:,,Spomeň si,len oheň môže poraziť ľad,ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...To nemieš dopustiť!“To bola prvá ostrejšia myšlienka,akú som od sokola zacítila.Udržala som sa.Vstúpila som do veže,stála som priamo pred antracitovým trónom a okolo žiarili jasnomodré oslepujúce steny utkané zo zimy.Sokol vletel za mnou a zamieril rovno k trónu.Až teraz som sa odvážila zdvihnúť zrak.Bol tam.Sedel,jeho vlasy splývali s čiernym antracitom,oči bodali ako ostré úlomky skla veže a v pohľade nebolo citu.Nepozrel na mňa,akoby som tam vôbec nebola,ale upieral zrak na bieleho sokola,vyzeral,že sa naňho nemôže rozpamätať...,,Vrátil si sa,“prehovoril nakoniec.Pri tom hlase ma striaslo,pocítila som strach z vlastnej opovážlivosti,mojím srdcom prešiel chlad.Vrátila som sa do svojej podoby,pri tom hlase som nemohla udržiavať oheň,bol ako smrť,tvrdý,ostrý,kovový.Sokol zaškriekal a sadol mu na ruku.Muž ho pohladil,ale jeho ruka nebola schopná takého gesta,vyzerala studeno...,,Myslel som,že sa nevrátiš,Rionor,že si už navždy preč...“Ale v hlase nebolo cítiť smútok ani radosť.Sokol mu pozrel priamo do oceľových očí.Vtedy sa muž otočil,uprel na mňa zrak,ktorý mrazil,no ja som ovládala oheň,dve sily bojovali proti sebe,spomenula som si na zakliate mesto a on sa vzdal.,,Prečo si prišla,Vládkyňa ohňa?“,,Sokol ma zavolal.“Zasmial sa,ako keď sa padajú sklenené črepy na zmrznutú zem.,,Kto je to dievča so zlatými očami?“Vstal.I jeho kroky zneli prázdne a duto.,,Čo to...dávno...milovala ma.A to ju zabilo.“Až teraz som pochopila,pochopila som,čo chcel odo mňa biely sokol.Pocítila som,ako oheň vo mne vzplanul a pocítila som lásku k tomuto vládcovi ľadu,ktorého pomaly zabíjala zima,ktorý zabudol cítiť.Biely sokol to od začiatku vedel,spoznal,že to je je jediná cesta,ako ho zachrániť.Pristúpila som k nemu a pobozkala ho na zamrznuté pery,oheň zo mňa vstúpil do neho a rozmrazil črepinku ľadu v jeho srdci.Oči sa mu trocha rozjasnili,ale nie celkom.Odstúpil odo mňa.,,Neviem,či ťa budem vedieť milovať.“,,Môj oheň nedokáže úplne roztopiť tvoje srdce.Čo mám urobiť?“ Odvrátil zrak.,,Chceš skončiť ako Zlatooká?“,,Právom som získala svoje meno.“,,Zlož prísahu.“,,Akú?“,,Že neustaneš v hľadaní,pôjdeš ohňom i ľadom,vetrom i vodou,kým nezistíš,ako zmeniť srdce človeka.“,,Prisahám,že pôjdem ohňom i ľadom,vetrom i vodou,neustanem v hľadaní,kým nenájdem liek,čo rozmrazí srdce človeka.Prisahám na moju lásku k vládcovi ľadu!“Sokol zaškriekal. Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Neviem,či splním prísahu,ale som ochotná za ňu položiť život.Z toho najjednoduchšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.A biely sokol ma bude sprevádzať. Biely sokol a trón z antracitu Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo.Ja však nikomu nepoviem pravdu,nepochopili by to.Dodržím prísahu,i keby ma to malo stáť život.Z toho najprostejšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.Snáďnadíde deň,keď už nebudem musieť.Ale dovtedy ešte veľa vody pretečie a svet sa možno zmení.A možno aj nie.To je skryté i tým najmocnejším z mágov.Len jeden muž asi pozná tajomstvo sveta,ale nemá dôvod,aby mi ho prezradil. Každý príbeh má priveľa možných koncov a práve preto nekončí...A tak je to správne. Povedal,že na mňa bude čakať.Verím mu.Dovtedy budem chodiť v čiernom,dodržiavať prísahu a na mnohých miestach sa ma mnohí budú pýtať,prečo. Spomienky už pomaly zaviali víchrice času,nerozpamätám sa už na svoje meno pravé meno.I tak nie je dôležité. On ma volal Danáriel Hiael – Vládkyňa ohňa. Bola noc a ja som musela ostať v lese,hviezdy žiarili ako oči snežného leoparda.Oheň pohasol,dohorel,zostala z neho len žeravá pahreba.Tvrdo som zaspala,ale vo sne som cítila nepokoj a strach... Videla som hviezdnatú oblohu a na nej letmý tieň.Potom som na svet hľadela vtáčimi očami,sledovala som cestu,kľukatú a nebezpečnú,plnú prekážok.Tiahla sa na sever,cez ľad a vietor,cez sneh a mráz až k zámku nešťatia a zatratenia.V komnate stvorenej z ničoty sedel mladý a predsa veky starý muž s ľadovými očami a vlasmi temnejšími než svet po západe slnka.Avšak na jeho tvári nebolo ani len bledé svetlo mesiaca.Akoby nežil a jediné,čo z neho sálalo,bol chlad.Trpel,avšak nemohol vyroniť ani jedinú slzu.Sen preťal sokolí škrek a ja som sa spotená prebudila.Zvláštny smútok pretrval,cítila som nad mužom hlbokú ľútosť.Okolo mňa bolo hlboké,až mŕtvolné ticho,keď od severu zavial silný vietor,ktorý nehýbal listami na stromoch, rozovial len moje vlasy a so sebou niesol mlčanlivý plač a nemú prosbu.Vstala som a ako zmámená som sa vydala smerom,kam ma niekto volal.Šla som bez oddychu celú noc,až kým východ slnka nerozjasnil oblohu.Unavená som padla na zem a zaspala som tvrdým spánkom bez snov.Prebrala som sa večer.Teraz bolo volanie ešte silnejšie,akoby sa potešil,že ho nasledujem.Bola tma a nevidela som dobre,ale ani raz som nezakopla a nespadla.Keď som nadránom znova zaspávala,ešte som stihla zazrieť,ako si na strom vedľa mňa niečo s elegantnou ľahkosťou sadlo.Tentoraz sa zjavil ďalší sen,no nebol v ňom smutný muž,ale prekrásny snehobiely sokol s čiernymi koncami štíhlych krídel.Letel po nekonečnej oblohe neprirodzene ľahko a bez akéhokoľvek zvuku okrem občasného zaškriekania,ktoré sa nieslo smerom ku mne.Oči mal tmavé a keď na mňa pozrel,cítila som sa,akoby mi niekto prebodával srdce nožom.Spoznala som,že to on ma volá,aby som šla ďaleko na sever mne neznámou cestou.A odrazu som počula samu seba,ako mu odpovedám:,,Pôjdem.Pôjdem za tebou,ak mi ukážeš správny smer.“Zobudila som sa a on predo mnou naozaj sedel,pozeral na mňa vedúcimi očami.Tiene stromov medzi nami vytvárali hlbokú priepasť.,,Kto si?“skríkla som do noci.Odpoveď som skôr cítila než počula:,,Poď.Umiera.“Nato vyletel k nebu okom nepostrehnuteľnou rýchlosťou.Rozbehla som sa za ním,nemohla som ho nechať odísť,muž s ľadovými očami vo mne vyvolal priveľkú bolesť.Letel.Bežala som.Od severu zadul vietor a vyrazil mi dych.Sprevádzala ma sokolova myšlienka:,,Len oheň môže poraziť ľad.Ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...“ Tri noci som bežala za bielym sokolom a tri dni som spala pod páliacim slnkom,na ktorého svit som začínala zabúdaťA na štvrtú noc sme zastali pred riekou.Okolo nej ležali hmly,cez ktoré som nevidela na druhý breh,ona sama bola veľmi široká...Burácajúc sa valila doďaleka a výsmešne šumela vlnami.Sokol sa vznášal nad ňou.Pochopila som – toto bola prvá skúška.Sokol čakal.Vtedy sa odnikiaľ zjavila lastovička a jediným mávnutím útlych krídel sa zniesla ku temnej vode.Ich koncami sa letmo dotkla hladiny a padla zničená ľadom pod moje nohy.,,Lastovička je symbol nádeje.Ale napriek mladému a ohnivému duchovi zahynula zimou.“Strašné varovanie mnou otriaslo,nevedela som,ako sa dostať cez smrtiacu vodu,stále som mala pred očami nevyslovenú prosbu sokola.,,Prečo mi nepomôžeš?“ ,,Ako?“zacítila som ostrú odpoveď.,,Dostať sa na druhú stranu.“,,Nepotrebuješ to.Vládneš ohňom.“Pristúpila som tesne k brehu a pokľakla som.Opatrne som priložila ruky k vlnám,pod mojím dotykom sa vody utíšili a z dlaní mi vytrysklo krvavočervené svetlo.Rieka teraz plynula podľa mojej vôle,vošla som do nej a ona ustupovala pod mojimi krokmi.Biely sokol preletel tesne popri mne a zľahka sa dotkol krídlami mojej tváre.Po tom pohladení ma zamrazilo a po chrbte mi prešla vlna tepla.Už sme nebežali.Sokol pomaly plachtil predo mnou a ja som vedela,že teraz už niet cesty späť.Stále sa viac a viac ochladzovalo,onedlho mi na plecia spadli prvé snehové vločky,vynímali sa na mojich čiernych vlasoch ako biele diamanty.I keď sme teraz išli po rovine,bola stále väčšia tma,až sme prišli pred stenu černoty,temnej ako komnata,v ktorej sedel ten,pre ktorého som podstupovala túto cestu.Sokol vletel dnu,šla som za ním – druhá skúška.Vo chvíli,ako som vošla,noc mi zastrela oči,videla som len sokola,vznášajúci sa briliant,žiariaceho uprostred tmy ako prvá večerná hviezda.Avšak po chvíli som ho stratila. Nevedela som,kadiaľ ísť,sokol bol preč,keď ku mne priletela myšlienka:,,Svetlo dokáže preraziť cez tmu.Ty si svetlo.“A vtedy sa zjavila aureola onej žiary,ako pri rieke,obklopila ma a rozohnala tiene.Zjavila sa úzka cesta a ja som po nej s istotou vykročila,až von za clonu noci.Sokol na mňa čakal.V jeho očiach som čítala radosť,vystrelil k nebu – ja za ním.Znova zadul severný vietor,nemohla som kráčať proti nemu,so sebou niesol nemý výkrik.Premkol ma ochromujúci strach.Vietor kvílil cudzími hlasmi,jeho chvejivé prsty ma chceli zastaviť,bodal ma do tváre tisícmi drobných ihličiek – tretia skúška.Sokol po dlhom čase zaškriekal,keď ním vietor surovo zazmietal.Na tento zvuk ho vietor začal obchádzať a on letel,akoby nezavial ani vánok.O to silnejšie sa však opieral do mňa a ja som mu už viac nevládala odporovať.,,Teplo roztopí chlad...“A ja som rozpäla ruky,zdvihla víchricu,ktorá so sebou niesla iskry ohňa a ona zatlačila severák späť,odkiaľ prišiel.Ustal. Sokol si sadol na jeden so stromov a pohľadom ma volal k sebe.,,Ukázala si,že dokážeš roztopiť ľad,rozohnať tmu a postaviť sa vetru zo severu.Odteraz nech si Danáriel Hiael – Tá,ktorá vládne ohňu.“,,Je cesta ešte dlhá?“Ale sokol neodpovedal.Videla som,že o chvíľu vyjde slnko.Nato som náhle pocítila veľkú únavu a zaspala som.Spánok sprevádzal sen:vysoké,snehom zaviate hory,kam nikto nikdy nevstúpil.Na jednej z hôr stojí veža z matného kaleného skla,dostať sa k nej môže len ten,kto má krídla.K nej smerujem,v jej najvyššom poschodí stojí trón z antracitu a na ňom sedí ten,kto má srdce z ľadu,tmy a vetra.Čaká na mňa,ale nevie,že prídem.Umiera.Pod horami,uprostred mrazov stojí snehom nedotknuté ľúbezné mesto,ale je mŕtve,i keď v ňom svieti slnko.Len jediný človek,mladá žena so svetlými vlasmi,stojí uprostred prázdnej ulice a vzhliada k veži zo skla.V tvári má slzami vpísanú lásku a utrpenie,ale sama je zmenená na ľadovú sochu,navždy,neodčiniteľne.Veža na ňu hľadí nevšímavo,ona na vežu prosebne.Jej oči farby slnka splývajú so zlatavým oparom stúpajúcim z opustených utešených alejí.Okolo veže letí biely sokol... Zobudil ma plieskaním krídel a zaškriekaním,pochopila som,že koniec cesty je už blízko.Do mysle mi vstúpila zmätená myšlienka:,,Rýchlo,rýchlo,volá ma,trpí...Ponáhľaj sa,Danáriel,ponáhľaj!“Slnko ešte celkom nezapadlo,zdalo sa mi,že v diaľke vidím,ako sa sklenená veža zablysla.Sokol bol nervózny,neustále ma nútil do rýchlejšieho behu,ale ja som už viac nemohla.Hodiny ubiehali,zima začínala byť neznesiteľná,sokol letel.Ale nadránom sme stáli pod vežou a ja som udivene hľadela dole na zakliate mesto.Slzy dievčiny sa leskli vo vychádzajúcom slnku,primrznuté k jej tvári.Pozrela som nad seba,veža sa zdala byť nedostupná.,,Nikdy sa tam nedostanem,“zašepkala som ticho k sokolovi.,,Musíš,niet návratu a ty to vieš.Oheň sa dostane všade.Ty si oheň.“A vyletel hore,krúžil okolo veže,videla som jeho odraz v matnom skle,čakal,že pôjdem za ním.Vstúpilo do mňa teplo,ako vtedy,keď sa ma dotkol krídlami,menila som sa na plameň a ľahko som stúpala za bielym sokolom...Vedel to.Veža mala len jedno okno,z ktorého vanul chlad do širokého okolia.Otupil moje zmysly a skoro som sa vrátila do svojej podoby,keď som začula:,,Spomeň si,len oheň môže poraziť ľad,ale ak je ľad priveľký,zadusí krehký plameň...To nemieš dopustiť!“To bola prvá ostrejšia myšlienka,akú som od sokola zacítila.Udržala som sa.Vstúpila som do veže,stála som priamo pred antracitovým trónom a okolo žiarili jasnomodré oslepujúce steny utkané zo zimy.Sokol vletel za mnou a zamieril rovno k trónu.Až teraz som sa odvážila zdvihnúť zrak.Bol tam.Sedel,jeho vlasy splývali s čiernym antracitom,oči bodali ako ostré úlomky skla veže a v pohľade nebolo citu.Nepozrel na mňa,akoby som tam vôbec nebola,ale upieral zrak na bieleho sokola,vyzeral,že sa naňho nemôže rozpamätať...,,Vrátil si sa,“prehovoril nakoniec.Pri tom hlase ma striaslo,pocítila som strach z vlastnej opovážlivosti,mojím srdcom prešiel chlad.Vrátila som sa do svojej podoby,pri tom hlase som nemohla udržiavať oheň,bol ako smrť,tvrdý,ostrý,kovový.Sokol zaškriekal a sadol mu na ruku.Muž ho pohladil,ale jeho ruka nebola schopná takého gesta,vyzerala studeno...,,Myslel som,že sa nevrátiš,Rionor,že si už navždy preč...“Ale v hlase nebolo cítiť smútok ani radosť.Sokol mu pozrel priamo do oceľových očí.Vtedy sa muž otočil,uprel na mňa zrak,ktorý mrazil,no ja som ovládala oheň,dve sily bojovali proti sebe,spomenula som si na zakliate mesto a on sa vzdal.,,Prečo si prišla,Vládkyňa ohňa?“,,Sokol ma zavolal.“Zasmial sa,ako keď sa padajú sklenené črepy na zmrznutú zem.,,Kto je to dievča so zlatými očami?“Vstal.I jeho kroky zneli prázdne a duto.,,Čo to...dávno...milovala ma.A to ju zabilo.“Až teraz som pochopila,pochopila som,čo chcel odo mňa biely sokol.Pocítila som,ako oheň vo mne vzplanul a pocítila som lásku k tomuto vládcovi ľadu,ktorého pomaly zabíjala zima,ktorý zabudol cítiť.Biely sokol to od začiatku vedel,spoznal,že to je je jediná cesta,ako ho zachrániť.Pristúpila som k nemu a pobozkala ho na zamrznuté pery,oheň zo mňa vstúpil do neho a rozmrazil črepinku ľadu v jeho srdci.Oči sa mu trocha rozjasnili,ale nie celkom.Odstúpil odo mňa.,,Neviem,či ťa budem vedieť milovať.“,,Môj oheň nedokáže úplne roztopiť tvoje srdce.Čo mám urobiť?“ Odvrátil zrak.,,Chceš skončiť ako Zlatooká?“,,Právom som získala svoje meno.“,,Zlož prísahu.“,,Akú?“,,Že neustaneš v hľadaní,pôjdeš ohňom i ľadom,vetrom i vodou,kým nezistíš,ako zmeniť srdce človeka.“,,Prisahám,že pôjdem ohňom i ľadom,vetrom i vodou,neustanem v hľadaní,kým nenájdem liek,čo rozmrazí srdce človeka.Prisahám na moju lásku k vládcovi ľadu!“Sokol zaškriekal. Prišla som z diaľky,aby som prisahala a odvtedy chodím v čiernom.Neviem,či splním prísahu,ale som ochotná za ňu položiť život.Z toho najjednoduchšieho a predsa najzložitejšieho dôvodu,aký si dokážete predstaviť – z lásky.A biely sokol ma bude sprevádzať.